Armáda slobodnej demokratickéj ČSR počas studenej vojny

[Martin Presburg]

Armáda slobodného demokratického Československa počas studenej vojny

Pred rokmi mi kamarát k narodeninám daroval knihu Historie na rozcestí (kolektív autorov V. Smetana, D. Hájková, J. Kučera, J. Suk, P. Šrámek, O. Tuma, vydaná 2013). Záujemcom o seriózny pohľad na alternatívnu históriu Československa, túto publikáciu určite odporúčam. Kapitola „Pod hvězdy a Pruhy? Pod křídla Sovětu! Muselo československo „sklouznout“ za železnou oponu“? ponúka model diametrálne odlišného vývoja v povojnovom Československu. Nechcem prezrádzať dej, odporúčam prečítať, ale aspoň pre pochopenie nasledovných príspevkov:
Vo februári 1948 sa prezident Eduard Beneš vzchopí a nepodľahne tlaku komunistov. Riešenie politickej krízy prebieha navonok demokraticky, nekomunistickí činitelia však majú v zálohe aj silové riešenie. ČSR prijme pomoc v rámci Marshallovho plánu, ale Sovietsky zväz a Stalin osobne sú ubezpečení o pretrvávajúcom priateľstve Československa. Po predčasných voľbách sa podarí odstaviť komunistov o vládnej moci. ČSR ostáva slobodné a demokratické, za krátko je umožnený vznik ďalších politických strán. Časť znárodnených podnikov sa vracia do súkromných rúk a čs. ekonomika sa viac integruje so západom, Ani kultúrny vplyv západu nie je nijako potlačovaný. ČSR sa vydáva fínskou cestou.

Človeku je pri čítaní až smutno, že sa toto všetko nestalo. Žiadna seriózna úvaha na tému, že by sme sa v roku 1938 bránili, nemôže a nikdy nebude mať spoľahlivý výsledok. Záleží iba na danom autorovi, aký záver fiktívnej vojne určí. Príbeh „Pod hvězdy a Pruhy? Pod křídla Sovětu!...“ ponúka hodnovernú úvahu, ako by sa zachovanie demokracie a suverenity Československa v roku 1948 naozaj mohlo udiať. Na základe načrtnutého deja sa prikláňam s variante, že Československo by sa počas studenej vojny nestalo členom NATO, ale zachovalo by neutralitu.

Toto bude smerodajné pre všetky „kapitoly“ tohto príspevku.

Vedie ma k tomu fakt, že povojnová ČSR bola zväčša obkolesená komunistickými štátmi (do 1955 sa ešte aj v veľkej časti nachádzala sovietska armáda). Podpora komunistov obyvateľstvom bola v skutočnosti na začiatku roka najmä v Čechách naozaj silná a ZSSR mal v ČSR veľké množstvo agentov. Domnieval sa, že vznikajúce NATO by štát nachádzajúci sa v takejto situácii do svojho zväzku nepozvalo. Pokiaľ aj áno ČSR by si nemohlo dovoliť zájsť tak ďaleko.
Tento príbeh bol pre mňa impulzom zamýšľať sa na moju obľúbenú tému, tento raz v podobe ako by vyzerala výzbroj čs. armády. Z útržkových poznámok sa mi v priebehu rokov začali tvoriť súvislejšie celky. Do dnes sa mi podarilo sa mi spracovať aspoň vojenské letectvo a ručné palné zbrane. Čitatelia nech sú prosím zhovievaví, ide o fantáziu, do ktorej sa premietli moje vlastné preferencie. Nech sa páči, začíname...

Martin Pener, Bratislava

[Martin Presburg]

Letectvo: koniec éry piestových vrtuľových lietadiel

Situácia československého letectva bola na jar roku 1948 komplikovaná, rozhodne nie dobrá. Čo do počtu, bola „tabuľkovo“ hlavnou stíhačkou Avia S-199, teda rekonštrukcia Messerschmittu Bf109G. Avšak v dôsledku núdzovej zástavby vonkoncom nevhodných motorov, vznikol stroj jednak zlý letových vlastností, no najmä výkonov na úrovni roka 1941 (rýchlosťou blízky Bf109F, Supermarine Spitfire Mk.V, či Jakovlev Jak-1). V prípade novej vojny by tieto lietadlá bolo možné jedine vrhnúť proti nepriateľovi bez vyhliadok na výraznejšie úspechy, o prežití nehovoriac. S-199 mohli poslúžiť jedine na výcvik novej generácie pilotov. Vyraďovanie S-199 z bojovej služby síce oficiálne začalo v roku 1950, no posledné nemnohé desiatky kusov - k úľave pilotov i velenia - dolietali až v roku 1953.
Z pôvodných 54 sovietskych Lavočkinov La-7, označovaných ako S-97, slúžilo v roku 1948 už len malé množstvo a ich počet sa rýchlo zmenšoval. (Služba starších La-5FN skončila už pred koncom roka 1946). Lavočkiny mali totiž drevenú konštrukciu, čo z nich robilo spotrebný materiál vojny, teda nie stroje na dlhodobé používanie. V roku 1950 posledné letuschopné La-7 definitívne doslúžili.
V stíhacom letectve tak predstavovali jedinú reálnu bojovú silu Supermarine Spitfire Mk.IX. Po druhej svetovej vojne ich ČSR získala 77 kusov, o niekoľko málo rokov však z dôvodov havárií a opotrebovania bolo použiteľné menšie, ako uvedené množstvo. Posledné Spitfiry „deviatky“ slúžili až do roku 1954.

Nová pracovná skupina, ktorá sa koncom jari 1948 zaoberala ďalším postupom odporučila ministerstvu obrany, vláde i veleniu armády nasledovné riešenie:
- ukončiť výrobu S-199,
- začať hľadať odberateľa vyrobených strojov S-199, hoci aj mimo Európy,
- pokúsiť sa z Veľkej Británie i ZSSR získať používané vrtuľové lietadlá,
- urýchlene získať moderné prúdové stroje,
- zároveň však pokračovať vo vývoji vlastného prúdového typu
- ak bude zákazník, odpredať všetky S-199,
Ukončenie výroby stíhacích Ávií S-199 mnohí oprávnene kritizovali, ale nová vláda síce nie rada, ale napokon tento krok schválila. Československo sa zároveň obrátilo na Veľkú Britániu a ZSSR so žiadosťou o dodanie starších bojových vrtuľových lietadiel z prebytkov, ako aj dodanie a prípadnú licenčnú výrobu prúdových typov.
Británia reagovala ústretovo. V krátkom období leta a jesene 1948 boli do ČSR dodané „komisné“ Supermarine Spitfire HF MK IXE, cvičné Spitifre T9 a koncom roka 1948 obmedzene aj pomerne nové a vysokovýkonné Spitfire Mk. 22. Maximálnou rýchlosťou 730km/h išlo o najvýkonnejší stroj celého čs. letectva, na špičkovej úrovni bola aj výzbroj štyroch kanónov a nosnosť takmer 700kg bômb. Táto verzia slúžila až do r.1955.

Zo ZSSR mali byť po zdĺhavých rokovaniach dodané – už celkokové – Lavočkiny La-9. Rokovania ZSSR síce formálne čs. požiadavke vyhovel, neskôr však avizoval nepredvídateľné „technické i organizačné“ komplikácie. A keď lietadlá konečne mali prísť, po americkom vylodení v tyle severokórejských vojsk v prístave Inčhon, bolo konečné odovzdanie lietadiel Československu na poslednú chvíľu zastavené. Avšak už v roku 1949 bolo čs. politikom a veliteľom jasné, že pokiaľ La-9 vôbec prídu, pôjde len o gesto (ako zo strany ČSR, tak aj ZSSR), ktoré bojovú silu čs. stíhacieho letectva zvýši iba nepatrne a na veľmi krátke obdobie.

V roku 1949 boli v hre aj stíhacie-bombardovacie Republic P-47 Thunderbolt, ktoré v rámci vojenskej pomoci USA ponúkli Československu. (Stovku P-47D v roku 1950 prevzalo Taliansko, a 150 kusov v r.1952 Juhoslávia.) ČSR ponuku veľmi zvažovala, tento ťažký typ by mol možnou náhradnou za odmietnutí Iljušiny Il-10 (reč o nich bude o niekoľko odsekov nižšie). ČSR dokonca zakúpila tri kusy. Predajná cena bola symbolická, avšak politicky bolo treba preukázať, že ide o nákup a nie pomoc. P-47 boli oficiálne zakúpené na testovanie nový druhov hlavňovej a raketovej výzbroje a vlastných vyvíjaných leteckých prístrojov. V skutočnosti boli samozrejme podrobené tajnému intenzívnemu vyhodnocovaniu. Napokon však ČSR s ľútosťou a zdvorilo ponuku odmietla, s vysvetlením, zhoršená politická situácia neprajem tomuto druhu nákupu. USA dôvod plne akceptovali. Všetky tri boli následne predané do Izraela.

Povedzme si teraz o letectve bombardovacom. Táto zložka letectva bola na jar 1948 ešte v horšom stave, ako stíhači. Používané sovietske Petljakovy Pe-2 boli síce stále dobré stroje, ale ich životnosť dosť pokročila a v roku 1951 boli vyradené. Druhým používaným typom bol britský de Havilland DH.98 Mosquito. Kým v prípade stíhacieho letectva ČSR po Británii ani ZSSR nepožadovala konkrétne typy, v prípade bombardérov a bitevníkov ČSR mala záujem konkrétne o Mosqiuto. Nové Mosquitá (a z veľkej časti išlo o skutočne novo vyrobené, nie „komisné“ stroje) znamenali výraznú posilu a modernizáciu čs. bombardovacieho letectva. Dodané stroje boli vo verziách bombardovacej aj prieskumnej a spoľahlivo slúžili až do roku 1956. V pomocných nebojových úlohách by sme Mosquitá na čs. letiskách našli ešte dokonca v prvej polovici 60.rokov.

ZSSR Československu ponúkol následníka legendárnych šturmovikov Iljušin Il- 2 – typ Il-10. Čs. strana však váhala, pretože išlo o jedno účelové lietadlo, ktoré bude zároveň rýchlo zastarávať. Rokovania preto boli prerušené za účelom posúdenia použitia Il-10 v ČSR, k čomu ZSSR prekvapivo ústretovo zapožičal dva exempláre. Skúšky v ČSR potvrdili obavy odborníkov: v roku 1948 síce išlo o efektívny útočný prostriedok, ktorý však bude rapídne zastarávať. Zástupcovia ČSR preto oslovili svoje sovietske náprotivky, či by ZSSR dodal radšej stredné bombardovacie Tupolevy Tu-2, s poukazom, že tieto lietadlá bude možné v budúcnosti využiť aj na ťahanie vzdušný terčov, dopravu rozmermi menších nákladov, letecké mapovanie a iné nebojové činnosti. Poukazovalo sa tiež na to, že končí životnosť typu Petljakov Pe-2 a čs. letectvo potrebuje náhradu v tejto kategórii. O Tu-2 malo čs. letectvo skutočný záujem, pretože na rozdiel od Mosquita mal Tupolev silnú pohyblivú obrannú výzbroj.
To však už prebiehala Berlínska kríza a ZSSR nepotreboval mať v strednej Európe nezávislý štát vyzbrojený vlastným moderným bombardérom. V roku 1949 rokovania vyzneli do stratena a čs. zástupcovia sa ani veľmi nesnažili oživovať ich. Vo výzbroji už bol dostatok lietadiel DH-98 Mosquito, ako aj výkonný prúdový typ, nebolo preto žiadúca zväčšovať počet zavedených typov. Historici sa zhodujú, že ak by ČSR obratom súhlasilo na sovietsku ponuku lietadiel Il-10, boli by skutočne a nie v malom množstve dodané. Špekuluje sa aj o licenčnej výrobe v Československu. Mnohí leteckí odborníci i piloti ľutovali, že ČSR typ Il-10 nezískala. Zaváhanie čs. strany sa ale spätne javí ako šťastný krok, pretože pomalý jednomotorový bitevník, napriek svojej útočnej kapacite, by bol vo výzbroji problematický.

Tento príspevok sa nevenuje nebojovým typom lietadiel. Keď je už však reč o Iljušinoch, kapitolu zakončíme Iljušinmi. Aby nevznikol dojem, že v čase stalinizmu sa do výzbroje čs. letectva nedostal žiadny nový sovietsky typ, jedna významná výnimka predsa len existuje. Je to dopravný Iljušin Il-12, ktorý bol pôvodne v roku 1949 dodaný Československým aerolíniám (ČSA). ČSA však po krátkom používaní Il-12 dala prednosť v Ávii licenčne vyrábanými Saab 90 Scandia a Il-12 v roku 1952 prevzalo vojenské letectvo. V armáde slúžili Il-12 pomerne spoľahlivo až do polovice 60.rokov.

[Martin Presburg]

Letectvo: prúdové stíhacie stroje prichádzajú do výzbroje

Vysvetlenie na úvod: ako som postupne po troškách písal tieto fikcie, hádam tri roky som nechával otvorenú otázku, či má slobodná demokratická ČSR ako prvú štandardnú prúdovú stíhačku zaviesť do výzbroje de Havilland Vampire alebo Gloster Meteor. Logika veci – spomenutá v tejto druhej kapitole, hovorila pre Vampire. Avšak kedysi pred rokmi som náhodou na internete narazil na tvrdenie, že pred komunistickým pučom v ČSR sa u nás uvažovalo o využití ochoty Veľkej Británie dodať Meteory a vyslať k nám aj školiace tímy. Nikde sa mi nepodarilo dopátrať, nakoľko hodnoverné tvrdenie to je. Ale nakoľko Meteory boli v Belgicku a Holandsku aj licenčne vyrábané – analógia s čs. licenčnou výrobou MiG-15 – rozhodol som sa napokon pre Meteor.

Prvý prúdovým bojovým lietadlom vo výzbroji československého letectva bol necelá desiatka (jednomiestnych) Messerschmittov Me 262 Schwalbe, alias Avia S-92. Lenže použitie týchto lietadiel malo skôr experimentálny charakter a v žiadnom prípade nemožno hovoriť štandardnom bojovom lietadle. Prúdové Ávie však núdzovo a s vypätím pozemného personálu slúžili až do roku 1953, nakoľko v čase stalinizmu bolo potrebné udržať v službe „všetko čo lietalo“.

Nové politické vedenie v spolupráci s vybranými - prozápadnými vojenskými veliteľmi, naformulovalo doktrínu, ktorej sa ČSR držala až do obdobia začiatku „prestavby“ v ZSSR: používanie východnej a západnej techniky musí byť v rovnováhe. Nie len preto, že neutrálny štát v nárazníkovej zóne sa musí usilovať byť obrany schopný na všetky svetové strany a teda nesmie byť jednostranne závislý od dodávok vojenského materiálu len z jednej strany. Československo bolo v roku 1948 s výnimkou malého úsek hraníc s západnou zónou Nemecka doslova obkľúčené štátmi v sovietskom područí. S týmito štátmi, no najmä so ZSSR muselo preto udržiavať čo najviac priateľské vzťahy. A jednou z ich foriem bol i primeraný nákup vojenskej techniky „z východu“, po roku 1950 tiež minimalizácia nákupu z USA, ako hlavného nepriateľa ZSSR. (Neskôr na zoznam hneď za USA pribudlo Západné Nemecko – NSR). Uvedené skutočnosti budeme v tomto príspevku viac krát pripomínať.

ČSR preto v lete 1948 oslovilo súčasne ZSSR a Veľkú Britániu s požiadavkou na nákup a licenčnú výrobu moderného prúdového bojové lietadla. (USA vtedy prúdové stroje do Európy ešte nedodávali.) Veľká Británia reagovala veľmi ústretovo, ZSSR zdržanlivo. Začnime treto Britániu. Pri spätnom historickom pohľade by sme očakávali, že ČSR si z dvoch už zavedených prúdových bojových typov de Havilland Vampire a nie Gloster Meteor. Vampire totiž v kontinentálnej Európe zvláštnou zhodou okolností používali práve neutrálne štáty, a to aj vojensky silné a plne suverénne - Švajčiarsko a Švédsko , tak aj vojensky i politicky slabšie Rakúsko a Fínsko. Gloster Meteor bol naopak bojovým typom európskych štátov NATO: Belgicka, Dánska, Holandska. Obidva prípady však majú svoje výnimky: používanie Vampire v členskom štátne NATO Nórsku a Meteory v neutrálnej ČSR. Ako k tomu prišlo, že ČSR si zvolila práve Meteory?

Dvojmotorový Gloster Meteor bol podľa vtedajších predstáv a očakávaní čs. vojenských odborníkov za ťažký prepadový stíhač (prioritne proti bombardérom) a stíhací bombardér. Hľadal sa ešte aj ľahký stroj pre manévrový boj a zároveň čs. politici a priemysel očakávali, že ČSR dokončí vývoj a spustí výrobu vlastného pripravovaného jednomotorového typu Letov L-52 (resp. L-52-I). Geopolitická situácia v roku 1948 ešte nebola príliš horúca a výroba Letov L-52 a očakávaný termín výroby sériových L-52 v rokoch 1952-53 sa zdal byť prijateľný. Prvé Meteory, išlo o stíhaciu verziu F.4, prišli do ČSR v druhej polovici 1948. Británia zároveň vyslala leteckých aj pozemných inštruktorov, časť pilotov naopak absolvovala krátke školiace pobyty v Británii. Hlavné dodávky Meteorov sa realizovali v roku 1949 a posledné kusy prišli začiatkom roka 1950.

Cesta Meteorovo do čs. letectva nebola ľahká. V tom čase prebiehal zaujímavý Letov L-52 vo verziách jednomiestnej stíhacej i dvojmiestnej cvičnej, a nákup Meteorov mal veľa odporcov. Našťastie však rozumne uvažujúci činitelia pochopili, že vývoj vlastného prúdového bojové stroja bude ešte dlhý a pre vojnou vyčerpaný štát náročný. V roku 1948 sa ešte zdalo, že napriek napätým vzťahom východ – západ, vojna v Európe nehrozí. Čo skoro však prišlo prvé vážne znepokojenie v podobe sovietskej blokády Berlína. A po vypuknutí Kórejskej vojny si Československo mohlo blahoželať, že má k dispozícii operačne spôsobilé prúdové Meteorov, ba čo viac nie v malom počte. (To, že Meteor výrazne zaostáva za najnovším MiG-15 sa ukázalo až neskôr.)

Z Veľkej Británie boli do ČSR ešte v roku 1949 dodané dvojmiestne cvičné Meteory T.Mk.7 a v roku 1951 v menšom počte ešte nočné stíhacie NF Mk.11. ČSR však od počiatku mala záujem o licenčnú výrobu, jednak že pre štát zotavujúci sa z následkov vojny bola výhodnejšia ako dovoz a tiež preto, že politickí, priemyselní aj vojenskí predstavitelia mali záujem, aby si čs. leteckí výrobcovia osvojili výrobu moderných prúdových strojov. Británia súhlasila s licenčnou výrobou v ČSR až v roku 1949, keď bolo známe, že ČSR sa intenzívne snaží získať aj sovietsky typ Jak-23 (bude o ňom reč neskôr). Dodaná dokumentácia sa týkala novšej a výkonnejšej verzie F.8, pričom dva vzorové exempláre boli dodané priamo Britmi: jeden v r.1949, druhý 1950.
O výrobu Meteorov v Československu sa podelili firmy Aero a Letov. Prvé Meteory F.8 síce vyšli z našich výrobných závodov už v koncom roka 1950 , išlo však skôr o veľmi malé skúšobné pred-série. Skutočné dodávky prebehli až v rokoch 1951-52. V roku 1951 boli vyrobené aj prvé licenčné prieskumné Meteory FR Mk.9, ktorí boli dodávané rovnako do roku 1952.

Hovorili sme aj o oslovení ZSSR. Zástupcovia ČSR vidiac zdržanlivosť ZSSR, zámerne na ďalších rokovaniach prejavovali veľký záujem o kúpu a licenčnú výrobu typu Jakovlev Jak-23 a neskôr ponúkli možnosťou splácania aj formou dodávok čs. osobných i nákladných automobilov a iných v ZSSR nedostatkových výrobkov. Rokovania so zástupcami ZSSR však neviedli k výsledku. Napriek oficiálne priateľskému vzťahu ZSSR a ČSR, Stalinistická garnitúra neutrálnemu štátu v strede Európy nedôverovala natoľko, aby ho vyzbrojili jedným z (vtedy) najmodernejším bojových lietadiel. Vypuknutie Kórejskej vojny možnosť zavedenia Jak-23 do čs. letectva definitívne zmarilo. Pre príslušných čs. činiteľov to bola v skutočnosti úľava, povinný politický tanec bol zatancovaný a stále sa očakávalo, že hlavnou prúdovou stíhačkou čs. letectva bude domáci Letov L-52-II. (Najneskôr rokom 1952 už bolo všetkým jasné, že niet čo ľutovať, pretože Jak-23 by pre takmer nulovú možnosť niesť bomby zastaral ešte rýchlejšie, ako Meteor.)

Nasledovné odseky časovo síce spadajú až do ďalšej kapitoly, pretože však uvádzaný typ patrí do prvej generácie prúdových lietadiel, uvedieme ich tu. Ide o domáci typ Letov L-52-I. Bolo zrejmé, že Meteory vo výzbroji čs. letectva v dohľadnej dobe doplní ešte jeden prúdový bojový typ. V roku 1951 však už bol nespochybniteľné, že L-52 je už vo vtedajšom prototypovom štádiu zastaraný. Veľký dôraz ministerstva obrany na rýchle osvojenie si licenčnej výroby Meteorov v čs. závodoch spôsobil, že Letov ani nemal dostatočnú vývojovú kapacitu na dokončenie svojho bojového typu.
Vlastný prúdový typ však by však znamenal prestíž čs. priemyslu a vytváral nádej na budúci export. Našiel sa preto kompromis. Napriek tomu, že cvičným prúdovým lietadlom sa stal Meteor T.Mk.7, v záujme zachovania vlastného vývoja bolo rozhodnuté pokračovať vo vývoji vlastného cvičného prúdového typu. Dvojmiestny cvičný Letov L-52-II sa podarilo dokončiť a vyrobiť v roku 1953. Pre malý štát ako ČSR išlo o nesporný úspech. Cvičné prúdové Letovy boli dobré stroje a hoci napokon cvičné Meteorov T.Mk.7 početne prevýšili, kvalitou a najmä obľúbenosťou u pilotov predsa len zaostávali. Slúžili však spoľahlivo a to až do príchodu L-29 Delfín v roku 1963, respektíve niekoľko rokov potom. Cvičné Meteory ich však vo službe o niečo málo prežili. V roku 1960 sa dokonca niekoľko použitých kusov L-52-II podarilo predať do Rakúska, ktoré po obnovení štátnej samostatnosti v roku 1955 budovalo aj svoje, hoci len veľmi obmedzené, letecké sily.

P.S. Ako by mohli vyzerať československé Meteory, ďakujem autorom! viewtopic.php?f=124&t=40603&start=3285

[Martin Presburg]

Letectvo: stíhačky generácie F-86 Sabre / MiG-15 a 17

V čase Kórejskej vojny čs. odborníci s veľkým záujmom sledovali západné správy o bojoch medzi sovietskou stíhačkou MiG-15 a americkou F-86 Sabre. Na úrovni vojenských spravodajských služieb boli získané aj niektoré verejnosti neznáme skutočnosti. Z nich vyplynulo, že pred veľmi krátkym časom zavedené Gloster Meteor, nebudú stačiť možným protivníkom so šípovými krídlami a čo skoro budú musieť prejsť k bombardovacím a bitevným úlohám.
Zároveň bolo zrejmé, že československý projekt L-52-I neodvratne stráca svoj význam. Riziko vojny v Európe sa rapídne zvýšilo a velenie čs. armády, letectva aj politické špičky museli urýchlenie hľadať stroj, ktorý by sa vyrovnal lietadlám MiG-15. Nákup amerického F-86 Sabre však bol nemysliteľný, pretože ZSSR počínajúc samotným J. V. Stalinom by to jednoznačne považovali za akt nepriateľstva zo strany ČSR. A hlavné je, že USA ani v tom čase F-86 ešte neexportovali.

Z uvedených politických dôvodov vypadol z hry aj Republic F-84 Thunderjet, v tom čase ešte vnímaný za perspektívny aj v stíhacej úlohe. Výkony francúzskeho MD 454 Ouragan boli na úrovni Meterov. Krajina pôvodu Meterov, Veľká Británia, ktorá Sovietskemu zväzu po druhej svetovej vojne naivne poskytla najmodernejšie motory, ktoré umožnili vznik MiG-15, vlastnou pacifistickou nedbalosťou zaspala vývoj. A až neskôr musela veľmi nepríjemnú situáciu riešiť nákupom kanadských licenčných „Sabrov“. Lenže ani nákup Canadair Sabre, pokiaľ by sa vôbec uskutočnil, by mohol vyvolať reakciu paranoidného ZSSR, ktorá by pre ČSR mala veľmi zlé následky. Zdanlivo neriešiteľná situácia.

Vývoj v tom čase išiel príliš rýchlo vpred a tempo dokázali držal len dve najväčšie veľmoci – no napodiv s nimi aj Švédsko. A práve švédsky Saab 29 Tunnan sa ukázal byť elegantným a priam spásonosným riešením črtajúcej sa výzbrojovej krízy čs. letectva. Tunnan a F-86 Sabre boli v I. polovici 50.rokov jediné západné stroje porovnateľné so sovietskymi MiG-15 a Lavočkin La-15. Tunnany síce nedosahovali výkonov čo skoro nasledujúäcich MiG-15bis, o MiG-17 nehovoriac, no predstavovali jedinú, Československu reálne dostupnú modernú stíhačku. A čo bolo možno prednejšie, než technické parametre: išlo o obchod medzi dvoma neutrálnymi štátmi, ktorý nemal dôvod dráždiť ZSSR. Obranná doktrína oficiálne deklarovala snahu dokázať sa aspoň krátkodobo brániť zo všetkých smerov. Niekoľko málo desiatok prúdových strojov so šípovými krídlami by nemohlo v prípade vojny – pravdepodobne už tretej svetovej - zvrátiť osud napadnutého Československa. Tieto stíhačky by citeľne pomohli klásť aspoň krátky, no politicky veľmi dôležitý odpor.

V roku 1952 preto bola podpísaná zmluva s neutrálnym Švédskom o nákupe jeho stíhacieho lietadla Saab 29 Tunnan, verzie A, perspektívne aj verzie B. Prvá veľmi malá séria verzie A bola dodaná ešte v roku 1952, aby mohol byť promptne zahájený výcvik na novom type. Hlavné dodávky nasledovali v roku 1953. V roku 1954 už bola dodávaná výlučne verzia J29B. Saab 29 Tunnan v konečnom dôsledku predstavoval skôr prechodné riešenie s perspektívou neskoršej zmeny určenia na ľahký bitevník. Preto už v čase prvých dodávok J29A sa ani neuvažovalo o licenčnej výrobe Tunnanov (tak, ako v prípade Gloster Metor) a intenzívne hľadal ešte výkonnejší stroj. Než sa k nemu dostaneme, najprv treba povedať o druhej stíhačke s rýchlosťou vyše 1000km/h vo výzbroji československého letectva. Bolo to vskutku nečakané lietadlo.

Kým až do začiatku 50.rokov ZSSR odmietal Československu predať prúdové lietadlá, po Stalinovej smrti naopak nové vedenie ZSSR skúmalo, ako si z politických dôvodov udržať Československo ako odberateľa vojenskej techniky a znižovať tak vplyv západných štátov. Neutrálnemu a preto nie celkom spoľahlivému Československu však neponúkli najmodernejšie typy MiG-15, či dokonca MiG-17, ale lietadlá Lavočkin La-15, ktoré sa v ZSSR napriek stále dobrým technickým parametrom začínali vyraďovať.
Ako z dôvodu vyraďovania, tak i z dôvodu čiastočnej opotrebovanosti išlo z finančného hľadiska išlo o veľmi výhodnú ponuku. Je pravdou, že La-15 výkonmi zastával za MiG-15bis a ešte viac za MiG-17. Stále však išlo o významnú modernizáciu čs. letectva a tiež politicky o rozumný krok nie len voči ZSSR, ale tiež na upokojenie ľavicovo až komunisticky zmýšľajúcej časti obyvateľstva.

Čs. odborníci a velenie letectva múdro poukazovali, že s La-15 sa vôbec nepočítalo, jeho úlohu už plní Saab 29 Tunnan, vo výzbroji sú navyše Meteory a do blízkeho obdobia sa hľadá ešte výkonnejší typ. Oprávnene sa obávali, že dva prúdové bojové typy sú optimálny počet pre vojenské letectvo štátu, akým je ČSR. A že už samotné výhľadové prechodné obdobie s troma typmi, bude technicky i ekonomicky i logisticky veľká záťaž. S La-15 však v dohľadnej dobe budú používané typy štyri, hoci jeden z ich (Meteor) bude vyraďovaný. Ak však pred i potom bolo politicky nevyhnutné oželieť nákup z USA, tento raz bolo viac ako žiadúce využiť príležitosť a kúpiť (vlastne) nechcené sovietske stroje.

Celkovo 50 kusov La-15 bolo do Československa dodaných v priebehu roka 1954 a ich príchod znamenal aj definitívny koniec posledných dosluhujúcich Supermarine Spitfire. Ako bojové lietadlá prvej línie však La-15 slúžili reálne len tri roky (!) a postupne prešli do úlohy strojov pre pokročilý výcvik a iných nebojových úloh. Opäť z politických dôvodov však bola zachovaná jedna „elitná“ letka (v skutočnosti len akýsi väčší roj) tohto typu, ktorá bývala až do príchodu MiG-21 aj „úmerne“ prezentovaná na vojenských prehliadkach a vo filmových záznamoch. Saab Tunnan však v prvej línii Lavočky prežil a to aj vďaka univerzálnemu charakteru verzie B ako stíhacieho bombardéra. O vyraďovaní La-15 aj Tunnanov si povieme na príslušnom mieste časovej vsi, patrí sa však povedať, že vďaka službe La-15 v čs. letectve sa po dnes podarilo uchovať až do nedávna letu schopný exemplár, o kúpu ktorého prejavovalo Rusko po roku 2000 veľký záujem. Tento kus už dnes žiaľ nelieta, no predstavuje jedinečný múzejný exponát. Iný zachovaný La-15 bol v r.1992 poskytnutý jednému múzeu v USA, výmenou za Vought F7U Cutlass.

Avšak späť do I. polovice 50.rokov. Hovorili sme už, že v nadväznosti na Saab 29 Tunnan sa hľadal ešte ďalší, výkonnejší typ. Požiadavkou bola aj dostatočná bombová nosnosť, pretože bolo zrejmé, že v priebehu 50.rokov prestane Gloster Meteor vyhovovať aj ako stíhací bombardér. Analogicky podľa nákupu „neutrálneho“ Saab 29 Tunnan by najviac pripadal do úvahy švédsky Saab Lansen. Ten však bol zatiaľ len v prototypovom štádiu a ako práv mala prísť do výroby útočná verzia A 32A (max. rýchlosť 1125km/h, štyri kanóny a nosnosť 1500kg). A práve útočný charakter byť predmetom kritiky z boch strán železnej opony. Stíhacia verzia J 32B s taktiež vynikajúcou nosnosťou 1500kg bojovej záťaže bola ešte v nedohľadne. Po oželení amerických typov, tak v hre ostali Hawker Hunter a Dassault Mystére IVA.
Hawker Hunter F.4, ktorý bol dodávaný od roku 1954, mal aj exportnú verziu Mk 50. Británia navyše ponúkala Československu licenčnú výrobu. Maximálna max. rýchlosť 1085km/h však nebola to, čo čs. predstavitelia očakávali. Voľba nakoniec padla na francúzsky Dassault M.D.454 Mystére IVA, napriek hlasom kritikom, že tento typ nesie iba dva kanóny, oproti štyrom kanónom Huntera. Britský i francúzsky typ mali porovnateľnú nosnosť necelých 1000kg, Mystére však oproti Hunteru F.4 viedol maximálnou rýchlosťou 1120km/h.
Veľká Británia a Francúzsko mali na sovietskej pomyslenej stupnici imperialistických agresorov pomyslené druhé miesto. No skutočnosť, že vo Francúzsku existovala pomerne významná a vplyvná komunistická strana, znamenala v očiach Sovietov predsa len menej mínusových bodov pre Mystére. A tak po britskom, švédskom a sovietskom prúdovom bojovom type, sa do výzbroje čs. dostalo aj francúzske lietadlo.
Prvé štyri kusy určené na preškolenie pilotov i pozemného personálu, prišli do ČSR na jeseň 1954. Riadne dodávky do ČSR sa realizovali 1955-56. Voľba francúzskych Mystére IVA sa ukázala byť veľmi šťastný krok. Jeho vývoj totiž pokračoval nasledovníkom Super Mystére B-2. Kým medzi a Mystére IVA a Hunter F.4 / Mk 50 nebol až tak výrazný výkonnostný rozdiel, Super Mystére B-2 bol čs. odborníkmi pokladaný za efektívnejší bojový prostriedok, ako jeho generačný náprotivok Hunter F.6 (s výnimkou nosnosti, v ktorej Hunter F.6 viedol).

Treba sa tiež zmieniť, že neskoršie boje na Blízkom východe ukázali, že Mystére IVA bol jediný rovnocenný západný protivník MiG-17F. Síce nie v stredných a veľkých výškach, ale v malých výškach bol Mystére IVA dokonca lepší. Ako sme už avizovali, zavedením Mystére IVA zároveň stúpol počet prúdových bojových lietadiel na počet štyri, čo bolo pre pätnásťmiliónový štát neúnosne veľa. O nákupe Mystére sa rokovalo už v roku 1953, no vtedy čs. plánovači ešte vôbec nekalkulovali s La-15. V druhej polovici 50.rokov však Gloster Meteor zastarávali rýchlejšie, ako sa ešte v rokoch 1948-50 čakalo a museli z výzbroje preč.
Preto ako náhle začali dodávky Mystére IVA, Meteory boli postupne vyraďované. Časť sa podarilo za zostatkovú hodnotu odpredať, malá časť bola darovaná. V oboch prípadoch išlo o niektoré štáty Ázie, Afriky a Južnej Ameriky, opäť s zložitým prihliadaním na geopolitické záujmy ZSSR, USA, ale aj Veľkej Británie ako krajiny pôvodu a teda i exportéra Meteorov. Veľmi malá časť najviac zachovaných Meteorov bola ponechaná na zvláštne, napríklad výskumné účely. Vďaka tomu dnes máme v Česku aj na Slovenku viaceré muzeálne exempláre Meteorov, v Česku dokonca jeden letuschopný.

[PantherG]

Tak to teda "sírám".... dobré čtení...

Chtěl jsem přihodit obrázky, ale mám jen "Sambady" - Super-Mystére B-2.
Tak jak to půjde, zkusím něco spáchat.... jak Tunnany, tak Mystére IV
Případně i "Lavočkinych 15" ....

[Martin Presburg]

Tak to teda "sírám".... dobré čtení...
Chtěl jsem přihodit obrázky, ale mám jen "Sambady" - Super-Mystére B-2.
Tak jak to půjde, zkusím něco spáchat.... jak Tunnany, tak Mystére IV
Případně i "Lavočkinych 15" ....

Veľmi pekne ďakujem! Samozrejme aj ostatní čitatelia, pokiaľ budete mať chuť nakresliť niečo z týchto "príbehov" smelo do toho a určite to sem pridajte.
A ideme ďalej... mimochodom, bude tam i Super Mystére

Naposledy upravil Martin Presburg dne 27 říj 2021, 20:23, celkově upraveno 1

[Martin Presburg]

Letectvo: prekonanie hranice Mach 1 a Mach 2

Vyradením Meteorov vznikol problém, že Mystére IVA ako jednak najmodernejšie prúdové stroje, no najmä jediné stroje s možnosťou niesť ťažké bomby, museli pokryť ako úlohy protivzdušnej obrany, tak aj frontového bombardovacieho letectva. La-15 ani Saab Tunnan bomby niesť nemohli, Tunnan niesol aspoň rakety. Velenie letectva si však túto skutočnosť uvedomovalo v predstihu a Meteory preto ani neboli vyradené „zo dňa na deň“, hoci v prípade vojny by zhruba v rokoch 1956-58 predstavovali až poslednú leteckú zbraň zúfalej obrany. Ako budúci stíhací bombardér bol už v čase nákupu Mystére zvolený jeho mladší, no väčší brat: Super Mystére B-2. Do ČSR bol dodávaný v rokoch 1958-59. Týmto typom sa začala písať kapitola československého nadzvukového letectva, hoci zvukovú bariéru pri maximálnej rýchlosti Super Mystéry prekračoval len mierne.
Zároveň, ako v predošlom prípade Mystére IVA, opäť stúpol počet prúdových bojových lietadiel v československom letectve na štyri, teda opäť priveľa. Nákup Super Mystére B-2 však umožnil s úľavou kompetentných činiteľov vyradiť z výzbroje Lavočkiny La-15, ktorých bojová hodnota veľmi výrazne poklesla. Saab Tunnan ako ľahký bitevník vydržal vo výzbroji v obmedzenom počte o niečo dlhšie ako La-15 a to vďaka tomu, že mohol niesť aspoň neriadené rakety. Pod krídla La-15 však nebolo možné zavesiť nič a prevádzkovať takéto lietadlo bolo v poslednej tretine 50.rokov maximálne nevýhodné. La-15 boli z bojovej služby reálne stiahnuté v roku 1958, oficiálne však boli vo výzbroji až do r. 1962. Zostávajúce stroje obmedzene plnili úlohu cvičných lietadiel, dva kusy slúžili pre potreby vlastného výskumu a vývoja a ako sme spomínali, jeden oficiálne bojový roj bol „prehliadková“ jednotka na budenie dojmu, že v československej výzbroji je adekvátne zastúpená aj sovietska výzbroj.

Po zavedení uvedených dvoch francúzskych a teda západných typov však obrazne povedané opäť nastal čas „odvďačiť“ sa Sovietskemu zväzu a zaobstarať si aj východný stroj. Z dnešného pohľadu je ekonomicky aj prevádzkovo nepochopiteľné kupovať každé dva až štyri roky nový prúdového bojového stroja. Výboj akcelerovaný studenou vojnou však išiel veľmi prudko dopredu a štáty komunistického východu aj demokratického západu, medzi ktoré bolo Československo zovreté, súperili v zavádzaní stále výkonnejších a výkonnejších strojov do výzbroje. Preto už v čase dodávok Super Mystére B-2 boli známe stroje dva krát rýchlejšie ako zvuk. Zo západných typov to boli: Lockheed F-104, Mirage III a English Electric Lightning. Východný blok práve prechádzal na MiG-21. Velenie čs. letectva jednoznačne preferovalo Mirare III, okrem iného aj preto, že Mirage mala zabudované dva kanóny, zatiaľ čo MiG-21F-13 bol jedno-kanónový, v prvých sériách dokonca s biednou zásobou 30 nábojov.
Avšak ČSR bola, ako už bolo uvedené, štátom ktorý musel politicky i ekonomiky balansovať medzi dvoma znepriatelenými blokmi. A preto ČSR, tak ako aj Fínsko využilo možnosť zaobstarať si dvoj-machové MiG-21F-13. Dodávka sa uskutočnila na prelome rokov 1962/63 a stroje vyrobené pre ČSR už mali zvýšenú zásobu kanónového streliva. Onedlho po Migoch, prišli do ČSR aj riadené strely K-13, čo znamenalo obrovský pokrok v bojovej spôsobilosti čs. stíhacieho letectva.
Na rozdiel od danajského daru v podobe La-15, Migy sa ukázali ako veľmi dobré riešenie. Za slabinu sa pokladala minimálna hlavňová výzbroj a nevhodné vlastnosti pre bombardovacie útoky. MiG-21 síce mal závesníky pre dve päťsto kilogramové bomby, na úlohu stíhacieho bombardéra sa naozaj vyslovene nehodil. Prvé roky služby síce bola v čs. letectve snaha o univerzálne použitie MiG-21, ale našťastie včas sa jej, hoci s ľútosťou zanechalo. Mimochodom Lockheed F-104 bol možno výborný záchytný stíhač, ale vnútenie úlohy stíhacieho bombardéra v európskych štátoch NATO bolo jedným z dôvodov jeho veľmi veľkého počtu havárií a smrti mnohých pilotov. Pre úplnosť: malé množstvo MiG-21F-13 sa do ČSR dostalo aj z Fínska, ktoré odobralo väčší počet, ako odkázalo prevádzkovať. ČSR tieto lietadlá prevzala v r.1964. V roku 1965 ešte ČSR získal dvojmiestne cvičné MiG-21UTI.

Nikita Chrušov chcel v kontexte svojej zahraničnej politiky zároveň napraviť Stalinove úmyselné ignorovanie československého záujmu o sovietsku výzbroj na prelome 40./50.rokov, ktoré viedlo k zakúpeniu licencie na výrobu „imperialistického“ Gloster Meteor. Československu bola ešte pred dodaním prvej série Migov ponúknutá licencia na výrobu MiG-21F-13. ČSR v tomto prípade ochotne súhlasilo, požadovalo však, aby mohlo vyrábať verziu vybavenú radarom. Jeho absencia totiž verziu „F-13“ obmedzovala len na použitie cez deň a za priaznivého počasia, čo v prvej polovici 60.rokov bolo málo.
Nastali však dvoja komplikácie: technické a politické. Nové verzie MiG-21 už nemali vo výzbroji pevne zabudované kanóny, čo čs. piloti kritizovali. A politické komplikácie? Na jeseň 1964 bol z čela ZSSR odstránený Nikita Chruščov a jeho nástupca Leonid Brežnev nebol ani trochu naklonený, aby neutrálne a teda nie celkom spoľahlivé Československo vyrábalo najmodernejšiu sovietsku techniku.
Technický kompromis by mol možný tým, že nové MiG-21PF a PFM (nesúce radar) mohli mať zavesený kanón aspoň v prívesnom kontajneri. Lenže „za Brežneva“ išlo o verzie určené len pre spoľahlivých spojencov Varšavskej zmluvy, ako aj Blízkeho východu (hoci spoľahlivosť tých druhých nemusela byť vždy celkom zaručená). Riešenie sa našlo v podobe exportnej verzie MiG-21FL, ktorá mala oproti dvom menovaným verziám menej výkonný radar (R-2). Na druhej strane však mohla používať rakety západnej výroby, čo bolo veľmi vítané v záujme zníženia závislosti na dodávkach kľúčovej výzbroje novej generácie lietadiel. A pretože ZSSR poskytol licenciu na výrobu verzie „FL“ Indii, dostalo sa napokon aj na Československo. V roku 1966 bola dodaná menšia séria MiG-21FL zo ZSSR pre osvojenie si výroby a zahájenie výcviku pilotov i pozemného personálu. Výroba v ČSR prebiehala v rokoch 1967-68.

Vyššie sme už povedali, že napriek možnosti niesť bomby a neriadené strely proti pozemným cieľom, MiG-21 v ČSR ostali čisto stíhacími strojmi. A že stále pomerne nové Mystére IVA prešli do úlohy ľahkých frontových bitevníkov. S tým sa však aj vopred počítalo. (Pre porovnanie: rovnakou zmenou určenia prešli po zavedení MiG-21 v štátoch Varšavskej zmluvy náprotivky Mystére IVA - MiG-15 a MiG-17). To zároveň znamenalo nevyhnutný začiatok konca služby Saab Tunnan, ktorých posledné exempláre však boli postupne vyradené až 1967 po dodaní prvých licenčne vyrobených MiG-21FL. (Ako pomocné cvičné stroje však slúžili ešte niekoľko ďalších rokov.)
Super Mystére B-2, ktorý na rozdiel od Mig-21 bol všestrannejší pre bombardovacie úlohy, pričom bombová záťaž bola pomerne veľká, sa stal „stíhacím bombardérom“. Musíme však zdôrazniť, že v praxi boli piloti oboch francúzskych typov cvičení aj na letecké súboje. Obstarávacia cena aj cena prevádzky bojových lietadiel totiž ustavične rástla. A tak kým (napríklad) v európskych štátoch Varšavskej zmluvy po takmer celé 60. a 70.roky existovalo delenie na stíhacie MiG-21 a bombardovacie Su-7, malé československé letectvo muselo byť čo najviac univerzálne. Jediné čo túto univerzálnosť narúšalo, bolo čisto stíhacie určenie MiG-21. Pretože však Super Mystére B-2 boli schopné niesť americké riadené strely AIM-9 Sidewinder (vtedy ešte nevedelo, že aj izraelské Shafrir), čs. letectvo skúšalo „nasadiť“ na Super Mystéry sovietske K-13. Ukázalo sa, že toto použitie je možné,

V polovici 60.rokov tak po prvý raz od vypuknutia studenej vojny nastal v československom letectvo pocit uspokojenia, že situácia jeho výzbroje je na relatívne dlhší čas vyriešená... Nebola.

[Martin Presburg]

Letectvo: rast náročnosti, sofistikovanosti, aj všestrannosti

Koncom 60.rokov bolo na základe správ zo Šesťdňovej vojny na Blízkom východe, aj leteckých bojov v rámci Vietnamskej vojny jasné, že letectvo musí byť opäť čiastočne, no nevyhnutne modernizované. Ale nie už „mechanicky“ ako doposiaľ. V 50. a 60. rokoch boli tri bojové prúdové typy vo výzbroji ešte zvládnuteľné. Ale vývoj ukazoval, že zvyšujúca sa náročnosť technickej obsluhy leteckej techniky smeruje letecké sily takých štátov, ako bolo Československo k ideálne len dvom typom.
Mystére IVA zastarával, no stále si udržiaval určitú bojovú hodnotu, podobne ako vo Vietname preukázal MiG-17. Super Mystére B-2 mal v úlohe druho-líniového „bombardéra“ perspektívu služby ešte po jednu dekádu. MiG-21F-13 boli staré iba niekoľko rokom, MiG-21FL boli celkom nové. Požiadavky leteckých odborníkov aj veliteľov však hovorili jasne: je potrebné rozšíriť počty dvojmachových stíhacích strojov a zároveň zaviesť nadzvukový stíhací bombardér. Ideálny by bol jeden typ pre obidve úlohy. Tak ako na prelome 50.-60. rokov československí vojenskí leteckí velitelia preferovali Mirage III, tak ideálny kandidát sa javil byť Mirage IIIE alebo Mirage 5.

Lenže opäť do hry vstúpilo nutné zlo za nezávislosť ČSR – potreba ulahodiť Sovietskemu zväzu. O verzie MiG-21 bez kanónovej výzbroje, aké boli produkované počas 60.rokov, čs. letectvo záujem nemalo, ale v roku 1969 bol Československu ponúknutý moderný exportný variant MiG-21 – verzia M. Typ MiG-21 mal zároveň veľmi dobré renomé z Vietnamskej vojny. Aj v prípade verzie „M“ opäť však išlo o čisto stíhací typ, ktorý síce mohol zhadzovať bomby a strieľať neriadené rakety na pozemné ciele, ale bolo známe, že k tejto úlohe sa používa nanajvýš veľmi okrajovo, ak vôbec. Pre ilustráciu: približný náprotivok MiG-21M - britský English Electric Lightning slúžil tiež len ako prepadový stíhač, hoci v exportnej verzii F.53, ktorá bola mimochodom Československu ponúkaná, mohol niesť aj dve poltonové bomby.

Ale ani Mirage IIIE resp. 5 ako nadzvukový „bombardovací“ nemal isté, že ho ČSR kúpi. Dôvody boli jednak technické, tie by však boli prekonateľné. Oveľa tvrdší oriešok však boli dôvody politické.
Už s Migmi-21F-13 prišli do ČSR aj riadené strely vzduch-vzduch Vympel K-13. Odborníci predpokladali, že zaviesť do výzbroje Mirage bude logicky vyžadovať používať dve rozdielne riadené strely rovnakej kategórie a porovnateľných parametrov – sovietsku a francúzsku. Nehovoriac, že niektoré exportné verzie Mirage III používali aj americké strely Falcon. To by logisticky bolo veľmi nevýhodné už v čase mieru, nehovoriac o vojnovom konflikte. Svet vtedy ešte nevedel, že Izrael počas Šesťdňovej vojny ukoristil sovietske rakety K-13 a „podvesil“ pod svoje stroje Mirage. Izrael však so sovietskymi raketami žiadny zostrel nedosiahol, preto je otázke, ako by kombinácia francúzska stíhačka – sovietska raketa obstála vo vojne.

Pripomeňme, že v predošlej kapitole sme hovorili, že MiG-21FL bol pre čs. letectvo zaujímavý práve tým, že mohol niesť aj západné riadené strely vzduch – vzduch. A naozaj mnohí stratégovia varovali, že ČSR nemôže byť v dodávkach tohto druhu zbrane vydaná na milosť a nemilosť jedného dodávateľa, či už východného, ale aj západného. K riadeným strelám vzduch – vzduch sa vrátime o niekoľko odsekov nižšie. Pokiaľ bude mať čitateľ dojem, že jednotlivé pasáže si odporujú, je to preto, že táto téma nebola počas studenej vojny v ČSR nikdy uzatvorená s jasným stanoviskom.
A teraz k politickým dôvodom. Francúzsko ako reálne už len „polo-člen“ NATO a s prezidentom de Gaullom, síce bolo v očiach ZSSR menej „toxické“ ako napr. USA, ale stále to bol imperialistický štát. A imperialistickej výzbroje bolo v podobe Mystére IVA aj Super Mystére bolo v čs. letectvu žiaľ „trocha už dosť“. Sovietske spravodajské služby aj najvyššie vedenie ZSSR predpokladali, že vhodným politickým tlakom dosiahnu, aby Československo v 70.rokoch nemalo vo výzbroji príliš efektívny stíhací bombardér.

Samo československé letectvo síce v žiadnom prípade nebolo vážny protivník pre prevahu stíhačiek a bombardérov NDR, Poľska, Maďarska a leteckých síl ZSSR na územiach uvedených štátov Varšavskej zmluvy. Avšak ČSR bolo po celú dobu studenej vojny štátom veľmi nevhodne zavadzajúcim medzi Varšavskou zmluvou a NATO. Prípadný náhly nečakaný útok Varšavskej zmluvy mohol byť v strednej Európe smerovaný len územie NDR a to je veľmi malé bojisko. Pre postup do Bavorska, Tyrolska, severného Talianska a dokonca až na francúzsku stredomorskú Riviéru, bolo potrebné práve územie ČSR. A Československo počas studenej vojny nebolo Československom z čias Mníchovskej dohody. Bránilo by sa síce márne, ale odhodlane a mohlo by fatálne zdržať útok na južnú časť NSR (teda spomínané Bavorsko), čo by umožnilo včas spustiť skutočne efektívnu obranu i odvetu štátov NATO. Ako už bolo naznačené, niekoľko desiatok československých nadzvukových (frontových) bombardérov by jeho osud nezachránilo, za nepriaznivých okolností by ale mohlo – pre ZSSR veľmi negatívne - ovplyvniť osud západnej Európy.

Z politických dôvodov ZSSR súhlasil aj licenčnou výrobou MiG-21M v Československu. Tak ako v prípade MiG-21FL, išlo totiž o typ na export mimo Varšavskej zmluvy a neskôr bol tento typ aj vyrábaný v Indii. Veci sa však nečakane skomplikovali, viac o tom inokedy v samostatnej kapitole. Menšie dodávky zo ZSSR stihli prísť v roku 1970, licenčné MiG-21M boli v ČSR vyprodukované až v rokoch 1972-73. V roku 1974 ich ešte doplnili v ZSSR vyrobené dvojmiestne cvičné MiG-21UM.

Našťastie tak ako v čase Stalinizmu, keď Československu nemalo nádej na získanie účinnej zbrane porti MiG-15, mohlo v Brežnevovej ére opäť neutrálne Švédsko. Čs. odborníci sledovali švédsky typ Saab Draken už v čase, keď s rozhodovalo medzi Mirage III a MiG-21. Prvé verzie Drakenu však ešte neboli „dvojmachové“. Z neskoršie verzia J35F s rýchlosťou vyše 2100km/h však vznikol veľmi zaujímavý exportný variant Draken J35XD, s nosnosťou 4500kg bômb. To bola v československom letectve dovtedy nesnívaná bojová kapacita.
Švédsko dodalo sériu Drakenov Československu veľmi ochotne a rýchlo, pretože ich už neúspešne ponúkalo Belgicku, Argentíne, Venezuele a v Čile. Do našej výzbroje prišli spoločne so sovietskymi MiG-21M – v roku 1970. Zároveň začali prípravy na licenčnú výrobu. Tá sa rozbehla 1972. (Samotná výroba sa tak ako v prípade MiG-21M nečakane skomplikovala, prečo, povieme v nasledovnej kapitole.) Ide o unikátnu udalosť v povojnových dejinách Európy, kedy jeden štát, navyše malý, licenčne vyrábal hneď dva typy prúdových bojových lietadiel. Československý priemysel to však dokázal. Bolo to však žiaľ aj posledný krát, kedy z čs. tovární vyšlo celé nadzvukové lietadlo.

Čs. Drakeny bolo zároveň možné adaptované na použitie sovietskych rakiet vzduch-vzduch typu Vympel K-13, tak ako urobilo aj Fínsko, ktoré získalo Drakeny už o rok skôr ako ČSR. Logistická závislosť Fínska a ČSR na sovietskych dodávkach rakiet kľúčových pre moderný vzdušný boj, mohla ZSSR len tešiť. Československé Drakeny však boli k veľkej sovietskej neľúbosti vyslovene útočné stroje. Čs. vojenské velenie si ťažkú hlavu zo závislosti na sovietskych raketách vzduch-vzduch starosti nerobilo. Všetkým rozhodujúcim činiteľom bolo jasné, že v prípade vojny bude ČSR len nárazníková zóna na prvé dni vojny, lietadlá budú rýchlo zničené v boji a zásoby rakiet sú na obranu dostatočné. Preživší čs. piloti sa budú musieť preškoliť na západe na celkom iné stroje. (Iba že by do vojny bolo zatiahnuté aj Švédsko, ktoré by možno poskytlo čs. pilotom nové Drakeny, ale to bolo len číra špekulácia v rovine želaní.)

Zavedenie Saab Draken J35XD a MiG-21M do výzbroje znamenalo potrebu vyradenia Mystére IVA. To začalo hneď v roku 1973, bolo však postupné a skončilo až po dodaní posledných – už vlastných licenčných - Drakenov v roku 1973.
Super Mystére B-2 neboli vo výzbroji oveľa dlhšie. Najviac opotrebované stroje boli síce vyradené už v r.1972-73, v druhej vlne bola ďalšia časť nahradená novými ľahkými bitevníkmi vlastnej čs. konštrukcie L-39 Albatros (počínajúc 1977), no s poslednými exemplármi sa čs. letectvo rozlúčilo až v roku 1981. Ak však hovoríme že typ X bol nahradený v prospech typu Y, v podmienkach 70.rokov to berme iba obrazne. Myslí sa tým skôr nahrádzanie tabuľkových počtov, pričom konkrétne bojové zameranie bolo po vyradení starého typu a zavedení nového prerozdeľované zakaždým komplexnejšie.

[Martin Presburg]

Letectvo: aféra Draken a ostré streľby

Poznámka: kým predošlé kapitoly je možné s prižmúrením oboch očí pokladať za aspoň amatérske modelovanie „ako by to bolo keby...“, nasledovná kapitola je čírou fantáziou. Pôvodne vôbec nemala vzniknúť, ale ako som príspevky finalizoval, zamýšľaním sa nad logickými súvislosťami spontánne vznikol tento „vedľajší produkt“. Prosím čitateľov, aby k nemu pristupovali ako k „beletrii".

Názov predošlej kapitoly znel „rast náročnosti, sofistikovanosti, aj všestrannosti“. Jedným z praktických prejavov tohto názvu bol aj nový nepoznaný problém, ktorý sa objavil začiatkom 60.rokov: cvičné streľby riadenými strelami vzduch - vzduch. Činnosť v malom vnútrozemskom Československu neuskutočniteľná. Tento druh výcviku teda musí prebiehať v inej krajine, ktorá má dostatočný prístup k moru. A do toho všetkého ešte aj podmienka, aby členský štát jedného vojensko-politického paktu, nemal možnosť na svojom území preskúmať vojenské lietadlo druhého – nepriateľského paktu (!).

S lietadlami MiG-21 to bolo jednoduchšie, aj keď v praxi zďaleka nie bezproblémové. Bojové streľby MiG-21 všetkých používaných verzií sa konali výlučne v Poľsku na pobreží Baltického mora. Vzťahy ČSR a Poľska už boli od neskorých 50.rokov natoľko priateľské, že Poľsko po predchádzajúcom sovietskom súhlase (našťastie ešte za éry Chruščovovej a nie Brežnevovej) umožnilo čs. pilotom nácvik bojovej činnosti na svojom území.
V priebehu rokov sa síce opakovane nezáväzne rokovalo o vyslaní čs. lietadiel a pilotov na streľby do ZSSR, nikdy však nedošlo ku konečne dohode. Až po roku 2010 bolo publikované, že proti tomuto vyslaniu protestovala vojenská kontrarozviedka, ktorá sa – oprávnene – obávala, že čs. piloti budú v ZSSR verbovaní tamojšími tajnými službami, prípadne po ich návrate do vlasti vydieraní. V Poľsku toto hrozilo predsa výrazne menej. Problémom však boli obdobné ostré streľby so Saab Draken. A tu sa dostávame k veľkej politickej afére začiatku 70.rokov. Môžeme tvrdiť, že išlo o najväčšie celosvetové zviditeľnenie sa Československa od konca druhej svetovej vojny po dnes (myslí sa vo vojensko-politickej oblasti).

Draken ako západný typ, navyše používaný aj jedným členským štátom NATO – Dánskom – nebolo žiadúce vyslať na cvičné streľby ani len do Poľska. Pretože však Drakeny lietali aj vo Fínskom letectve a Fínska strana bola ochotná spolupracovať s ČSR v tejto oblasti, riešenie sa zdalo byť na dosah. Strieľať na cvičné vzdušné ciele sa bude vo Fínsku? Ako tam však doletieť? Dolet nebol problém, s prípadnými nádržami ho Draken mal úctyhodný. Problém bol inde a trápil čs. leteckých veliteľov už počas rozhodovania o nákupe Drakenov. Čs. strana spočiatku požadovala súhlas Švédska s medzipristátiami neozbrojených lietadiel za účelom cvičných strelieb vo Fínsku. Švédsko však v tomto bode bralo svoju vlastnú neutralitu veľmi prísne a zásadne nesúhlasilo. Lenže aj keby Švédsko súhlasilo, Drakeny sa najprv museli dostať do jeho vzdušného priestoru. A to bol kameň úrazu.
Poľsko bolo ochotné dovoliť, aby československé neozbrojené Drakeny prelietavali poľské územie, sprevádzane (ozbrojenou) poľskou eskortou. Bol však nutný súhlas ZSSR a ten si nastolil pre ČSR neprijateľné politické a ekonomické požiadavky. Sovieti tým zároveň sledovali za cieľ prinútiť ČSR, aby sa vzdalo licenčnej výroby Drakenov a navýšilo licenčnú výrobu MiG-21.

Našťastie v tom čase (hovoríme o rokoch 1969-71) bolo v Československu obdobie pravicovej vlády, ktorá reagovala síce v rámci svojich skromných, ale hrdo: oznámila, že MiG-21M ČSR nebude licenčne vyrábať, naopak zvýši počet licenčne vyrobených Drakenov. A tiež, že niekoľko málo lietadiel Drakenov vyrobených Československu, bude darovaných do výzbroje neutrálneho štátu, nad morom ktorého budú prebiehať cvičné streľby.
Dodnes je predmetom špekulácií nakoľko vláda a velenie čs. letectva mysleli posledný menovaný bod vážne a či by bol v čase stále veľmi studenej vojny uskutočniteľný. Velenie letectva sa už zmierovalo s faktom, že Drakeny síce budú niesť strely vzduch – vzduch, ich piloti si však nikdy na ostro nevystrelia a Draken bude prioritne „bombardér“. Rozviedky štátov Varšavskej zmluvy i NATO vedeli o žiadosti ČSR o rokovania na túto tému s viacerými krajinami. Ako prvé bolo oslovené Švédsko, to však zrejme ČSR len chcela trochu „verejne“ potrestať severskú neutrálnu monarchiu, že lietadlá síce predala, ale potom nechá „zákazníka v štychu“.
Fínsko bolo naopak vyrozumené, že ČSR chápe, že takáto činnosť by Fínom spôsobila vážne komplikácie vo vzťahu so ZSSR. Z európskych štátov sa vedelo o rokovaniach s Juhosláviou, Írskom a tiež Španielskom (ktoré sa členom NATO stalo až 1982). Toto všetko však bolo zrejme len „diplomatické krytie“, pretože v Európe nebola vôľa Československu vyhovieť. Veľvyslanci a vojenskí pridelenci ČSR preto priam masovo oslovovali aj štáty Južnej Ameriky, Ázie a Afriky. Švédsko protestovalo, že ak ČSR mieni vyrobené Drakeny poskytnúť akémukoľvek inému štátu, vypovie licenčnú výrobu Drakenov v ČSR a zakáže akýkoľvek ďalší vývoz vojenského materiálu do ČSR. Lenže Drakeny série vyrobenej vo Švédsku už boli v ČSR a výrobná dokumentácia tiež. A veci sa ešte viac skomplikovali...
Západní bulvárni novinári odrazu prišli s „obavou“, že ak už raz ČSR má výrobnú dokumentáciu, môže vyrobiť Drakeny „na drzo“, tak ako Izrael nelegálne a za pomoci nelegálne získanej dokumentácie vyrába Mirage 5. V 90.rokoch vyšlo najavo, že takáto úvaha na stretnutiach niektorých čs. politikov, vojenských veliteľov, spravodajcov a priemyselníkov naozaj zaznela. Išlo však len o číru špekuláciu a ČSR by si niečo také za žiadnych okolností nedovolilo.

Dodnes nie je známe, či niekto z čs. strany túto informáciu neposkytol novinárom zámerne, špekuluje sa dokonca, že išlo o dezinformáciu zo strany ZSSR. Vláda ČSR sa pochopiteľne od tejto špekulácie dištancovala a myslela to úprimne. Spory nakoľko táto aféra Československu v konečnom dôsledku pomohla, alebo uškodila, nemajú a nikdy ani nebudú mať víťaza. Koncom 90.rokov potvrdili viacerí bývalí poľskí vojenskí a politickí činitelia, že na pokyn ZSSR bolo pripravené vypovedanie zmluvy medzi Poľskom a ČSR o vojenskej spolupráci, týkajúcu sa cvičných strelieb čs. pilotov a lietadiel nad poľskom území. A ešte jedno riešenie mala ČR v zálohe: pokiaľ by Švédsko vetovalo čs. licenčnú výrobu Drakenov, tie už zo Švédska dodané by boli odpredané prvému ochotnému zákazníkovi a ČSR by zakúpila kanadskú verziu amerického Northrop F-5 - Canadair CF-5...

Situáciu napokon nečakane a k spokojnosti ČSR i Švédska vyriešil ZSSR: oznámil, že nemá námietky, aby čs. piloti vykonávali ostré streľby vo Fínsku - na fínskych Drakenoch. Teda bez nutnosti prelietavať územie štátov Varšavskej zmluvy, alebo NATO. Neoficiálne Sovieti Československu dodali, že za toto gesto „by privítali“ licenčnú výrobu MiG-21M v ČSR. Čs. vláda pochopiteľne ochotne súhlasila a Fínsko po povinnom diplomatickom váhaní rovnako odobrilo tento druh spolupráce dvoch neutrálnych štátov. Napokon aj Švédsko svojím (tiež „diplomatickým“) mlčaním odobrilo licenčnú výrobu Drakenov. Samo totiž zavádzalo do výzbroje nový typ Saab 37 Viggen a nechcelo do budúcna prísť o Československa ako jedného z minima možných zákazníkov.
Po páde železnej opony, už Drakeny lietali na cvičné streľby ako do Poľska (po prvý raz 1992). V roku 1994, teda pred záverom svojej kariéry v čs. letectve, si aspoň raz diaľkovo zaleteli „zastrielať“ aj do Fínska.

[PantherG]

WOW....

[Martin Presburg]

Od SATL I a II k perestrojke

V roku 1974, teda po dodaní posledných licenčne vyrobených MiG-21M, malo Československo dostatočné počty moderných prúdových bojových lietadiel. Plánovači v tom čase kalkulovali, posledné Super Mystére B-2 nevyhnutne doslúžia najneskôr na prelome 70./80.rokov. Tým sa po troch desiatkach rokov od zavedenia prúdových bojových lietadiel konečne malo dosiahnuť to, že čs. letectvo bude postavené len na dvoch nosných bojových typoch (nepočítajúc podzvukové Aero L-39 Albatros). Zároveň bolo zrejmé, že možno už začiatkom 80.rokov, teoreticky najneskôr do začiatku druhej polovice 80.rokov skončí životnosť MiG-21F-13.
Aj bez zámeru prevádzkovať maximálne dva nadzvukové prúdové bojové typy lietadiel, by vyradenie Super Mystére B-2 a MiG-21F-13 ešte neznamenalo potrebu kúpy nového typu, pretože letectvo malo dostatočné počty modernejších MiG-21FL, MiG-21M a Saab Draken, ktoré dopĺňali ľahké bitevníky domácej výroby L-39. Čs. letectvo pochopilo, že pri stále väčšej a väčšej náročnosti nových zbraní a zbraňových systémov, je ekonomicky nevyhnutné uprednostniť kvalitu pred kvantitou. Aj z tohto dôvodu sa ČSR nezaujímala o možnosť získať najnovšiu verziu Migov „dvadsaťjednotiek“ - MiG-21bis.
V priebehu ďalších málo rokov však odborníci skonštatovali, že do výzbroje armád európskych štátov ako Varšavskej zmluvy, tak aj NATO, prichádzajú stroje novej generácie: na strane jednej MiG-23, na strane druhej Panavia Tornado a General Dynamics F-16 Fighting Falcon. Zároveň na prelome 70./80.rokov nikto ani len nesníval o tom, že studená vojna má pred sebou posledné desaťročie existencie, naopak vzťahy boli medzi obomi vojenskými blokmi boli stále horúce. A sovietska invázia do Afganistanu 1979 bola jasným dôkazom, že svetová rovnováha je stále veľmi krehká. Výhľadovo sa teda hľadal typ neskoré 80. a najmä už aj pre 90.roky. Nešlo však o jednotný názor a kúpa nového nadzvukového bojového typu mala na prelome 70./80. rokov nemálo zástancov. A zástancov mali z rôznych dôvodov aj najmä nasledovné typy:

V roku 1982 ponúkol Sovietsky zväz Československu MiG-23. Nakoľko bola ponuka mienená seriózne a či nešlo iba taktizovanie ZSSR a skúmanie situácie, nemožno jednoznačne povedať. Československá vojenská rozviedka však už mala od niektorých západných spravodajských služieb a politikov k dispozícii poznatky o nasadení MiG-23 proti izraelským F-16 na Blízkom východe, pričom tieto vyznievali v neprospech MiG-23 Ďalším hendikepom MiG-23 z pohľadu malého čs. letectva bolo to, že kým F-16 bol univerzálny stroj, Migy dvadsať-trojky existovali buď vo verzii stíhacej, alebo bombardovacej,
Švédsko sa už od druhej polovice 70. rokov veľmi usilovalo predať svojmu tradičnému zákazníkovi moderný SAAB JA 37 Viggen. Tenn čs. odborníkov a veliteľov letectva veľmi zaujal, a jeho prípadnú kúpu na rozdiel od MiG-23 sprevádzala publicita. Viggen bol ale športovo povedané dosť „ťažká váha“ a okamžite sa vynorila otázka, kde by čs. piloti s týmto typom cvičili ostré streľby raketami vzduch – vzduch. V Švédsku, ako už vieme z prípadu Drakenov, to byť nemohlo. Špekulovalo sa o Indii, ktorá bola nádejný zákazník, no USA tento predaj zablokovali. A žiadnemu inému štátu sa Švédsku Viggeny napriek značnej snahe nepodarilo predať.
Iní experti zároveň poukazovali, že pre aktuálnu etapu modernizácie čs. letectva nie sú nevyhnutné „dvojmachové“ stroje, ale postačí cenovo podstatne dostupnejší Northrop F-5 E/F Tiger II, ktorý je nosičom moderných zbraňových systémov. Pravda nemôže napríklad použiť rakety AIM-7 Sparrow, ale v tom čase to ešte v ČSR nebolo pokladané za vážny hendikep. Skutočne, kým začiatkom 60.rokov bolo povinnosťou vyspelých štátov zaviesť do výzbroje stíhačky dvojnásobne prekračujúce rýchlosť zvuku, roky praxe ukázali, že takáto rýchlosť bude využitá len v prípade vojny pri operáciách nad územím protivníka. Čo v prípade ČSR ako nárazníkového štátu medzi znepriatelenými blokmi, mohlo byť jednorazové použitie, možno ani to. V mierových podmienkach malé vnútrozemské štáty, ako vtedajšia ČSR, mohli a naďalej môžu nechať svoje bojové lietadlá prekročiť hranicu len M1, aj to len na minimálny čas.

Čitatelia práve možno spozorneli, že F-5 je predsa lietadlo z USA. Áno je to tak, po prvý raz od vypuknutia studenej vojny, sa v ČSR po prvý raz reálne uvažovalo o možnosti výberu amerického stroja. Zmluvy o obmedzení strategických zbraní SATL I (1972) a najmä SATL II (1979) vniesli do vzťahov veľmocí predsa len akýsi záujem o mierovú koexistenciu znepriatelených blokov. A v prospech F-5E hovorili aj ekonomicko-technické argumenty: bol to jednoduchý, cenovo dostupný a menej výkonný stroj, ktorý by Varšavskej zmluve naozaj nemusel vadiť, ako by ju podráždili (samozrejme ide len ilustračný príklad) McDonnell Douglas F-15 Eagle alebo útočná verzia Panavia Tornado IDS. No pritom by bol F-5E pre potreby čs. letectva dostatočne efektívny a dodaný mohol byť na etapy: najprv pred vyradením Super Mystére B-2, neskôr pred vyradením MiG-21F-13.
Diskusia či JA 37 Vigen, alebo len F-5E sa tiahla niekoľko rokov. Avšak kompetentní činitelia vidiac stále sa zvyšujúcu cenu bojových strojov aj rastúcu náročnosť ich prevádzky a obsluhy, určili jasne: čs. letectvo bude mať do budúcna už len dva typy nadzvukových bojových typov. Životnosť MiG-21FL podľa najnovších odhadov mala skončiť na prelome 80./90. rokov, MiG-21M a Saab Draken mali perspektívu služby odhadom až do konca tisícročia. Preto bolo už na prelome 70./80.rokov určené, že nový typ bude zavedený až v II. polovici 80.rokov. V roku 1981 boli vyradené zostávajúce Super Mystére B-2 a posledné MiG-21F-13 v Československu dolietali v roku 1986. Obe bez toho, že by ich bezprostredne nahradil nový nadzvukový typ. Prečo tomu bolo tak? pre vysvetlenie jedného z dôvodov sa potrebujeme vrátiť sa na časovej osi späť až do polovice 50.rokov.

70.roky priniesli oproti predošlým desaťročiam jednu dôležitú zmenu vo vzťahu k najsilnejšiemu susednému štátu Československa – západnému Nemecku (NSR). Ku koncu roka 1955 boli obnovené ozbrojené sily NSR – Bundeswehr. Na samom začiatku roka 1956 boli založené aj sily letecké – Luftwaffe. (Reálna výstavba armády i letectva NSR bola následne pochopiteľne procesom viacerých rokov.) Západné demokratické Nemecko bolo v povojnových podmienkach zároveň „pod dohľadom“ USA a sama NSR uznala nulitu Mníchovskej dohody už v roku 1960.

Avšak až do nástupu sociálnodemokratických politikov NSR v roku 1969 kancelára Willyho Brandta a spolkového prezidenta Gustava Heinemanna, panovala obava, že môžu nastať natoľko politicky nepriaznivé zmeny, že sa NSR „odtrhne z reťaze“ a aktívne vyvolá konfrontáciu s ČSR. Pesimistický variant počítal s možnosťou, že NATO západné Nemecko od prípadnej akcie neodradí, ani inak nezasiahne. Bolo veľkou neznámou ako by sa v takom prípade zachovala Varšavská zmluva (VS). Akékoľvek rozšírenie priameho vplyvu NSR, či dokonca územný zisk na úkor ČSR – a tým pádom posun hranice celého paktu NATO na západ, by bolo ostro proti jej záujmom. Pokiaľ by (VS) sama napadnutá nebola, nemala aby dôvod riskovať vojnu v Európe, ktorá by mohla prerásť do vojny jadrovej a/alebo celosvetovej. Avšak čo ak sa ZSSR rozhodne napraviť svoju vlastnú nedôslednosť z rokov 1945-48 a pod zámienkou pomoci obsadí minimálne Slovensko? V konečnom dôsledku by išlo o nový „Mníchov“, no tento raz v réžii nie len európskych, ale aj svetových mocností.
Mimochodom už na jeseň 1962 v čase Karibskej krízy Československo očakávalo, že sa stane bojiskom mocností a paktov, jeho územie bude aj bez použitia jadrových zbraní totálne zničené a v prípade prímeria medzi NATO a Varšavskou zmluvou, bude jeho územie rozdelené.
Našťastie postupom 60. a 70.rokov sa ekonomiky NSR a ČSR postupne viac a viac prepájali. Od polovice 60.rokov sa prehlbovala aj vzájomná kultúrna výmena. NSR bola zároveň od samého začiatku 70.rokvo sužovaná domácim terorizmom, ktorého vrcholom bola tzv. Nemecká jeseň v roku 1977 a ktorý trval až do začiatku 90.rokov. Z uvedených dôvodov, sa obavy z reinkarnácie nacistických plánov na podrobenie ČSR sa v priebehu približne I. polovice 70.roky nadobro rozplynuli. Aby sme sa vrátili k téme letectva. Nemožno tvrdiť, že uvedené zmeny boli hlavný či jediný dôvod, prečo ČSR mohla už v roku 1977 a v roku 1981 mierne znížiť počty bojových strojov. (Formou vyradenia Super Mystére B-2 s len obmedzenou náhradou podzvukovými L-39 Albatros a neskôr tiež formou postupného vyraďovania najviac opotrebovaných MiG-21F-13). Bola tu predsa aj Varšavská zmluva, do územia ktorej bolo Československo z väčšej časti vsunuté. Aj mier v Európe bol stále krehký a vzťahy medzi veľmocami napäté, ako sme aj uviedli vyššie. Ale určite išlo o jeden z dôvodov.

Pretože výber a nákup nadzvukových lietadiel, ako aj vízia ich dodania a dosiahnutia operačnej spôsobilosti, predstavovali už na začiatku 80.rokov náročnejší a zdĺhavejší proces, ako v predošlých dekádach, začalo zároveň seriózne posudzovanie možných kandidátov na „stíhačku 1990-2000“, ako to nazvali novinári. MiG-23, ani F-5 Tiger II už v tejto fáze výberu v hre neboli. Počiatoční kandidáti boli nasledovní: ešte stále vyrábaný švédsky SAAB Viggen a ďalej nové pripravované projekty, jednak francúzska Mirage 2000 a prekvapivo aj americký Northrop F-20 Tigershark. Skutočne, kým nákup amerických strojov bol po celé 50., 60., i 70.roky nereálny, v polovici rokov osemdesiatych sa situácia začínala meniť. Prispel tomu aj proces „prestavby“ v ZSSR za vedenia Michaila Grobačova, navyše v tom čase ZSSR ani nemal vhodný typ, ktorý by mohol Československu ponúknuť. Výroba MiG-23, o ktorý ani ČSR nemala záujem, skončila 1985 a na export MiG-29 a Su-27 bolo ešte veľmi priskoro. Projekt F-20 bol však v polovici 80.rokov zrušený a hoci šance Mirage 2000 výrazne stúpli, namiesto F-20 i starších, no stále ešte vyrábaných F-5E sa ešte viac prekvapivo začalo v čs. kruhoch hovoriť o General Dynamics F-16C/D. A pre úplnosť, na konci 80.rokov napokon ZSSR Československu MiG-29. Ako to napokon dopadlo si povieme nabudúce.

[Martin Presburg]

Pád železnej opony, vstup do Európskej únie a rozdelenie federácie.

V polovici 80.rokov bolo zrejmé, že už nemožno odďaľovať rozhodnutie ako opäť čiastočne obmeniť československé nadzvukové letectvo. Z hry definitívne vypadol SAAB Viggen, ktorý bol už len výbehovým typom a nebol už perspektívny pre blížiace sa 90.roky. Spočiatku bola jasným favoritom francúzska Mirage 2000. Ale vzápätí sa do popredia dostali aj dva americké typy: General Dynamics F-16 Fighting Falcon a na krátko, no o to prekvapivejšie aj McDonnell Douglas F/A-18 Hornet. Kým F-16 bol už niekoľko rokov novým štandardným nadzvukovým bojovým lietadlom menších európskych štátov NATO, európsky zákazník F-18 bol v nedohľadne. (Fínsko objednalo F-18 až po páde železnej opony. USA a ďalších zámorských užívateľov oboch typov necháme bokom). Mirage 2000 v Európe popri Francúzsku zaviedlo do výzbroje len Grécko.
Čs. stratégovia nehľadiac na pokles rizika vojnového konfliktu v Európe uvažovali nasledovne: pokiaľ by československé nadzvukové stroje boli vyradené z boja, rastúca sofistikovanosť modernej leteckej techniky vyžaduje, aby čs. piloti i pozemný personál (napríklad v exile) mohli prejsť na typ, ktorý je im už známy. Spoliehať sa na Francúzsko – producenta Mirage 2000, ktoré je členom len politických štruktúr NATO, nie však už vojenských, je preto veľmi neisté. Grécko by v prípade vojny v Európe pomocou vo forme lietadiel taktiež nemohlo hýriť. A pretože nové politické podmienky už umožňovali reálne uvažovať o americkom lietadle, F-16 začínal získavať čo raz väčší náskok pred Mirage 2000. Zámerne hovoríme len F-16, pretože bližším porovnaním sa ukázalo, že F-18 napriek jeho nesporne vysokému bojovému potenciálu je pre štát veľkosti ČSR predsa len trochu nadimenzovaný.
Technicko-taktickom prednosťou F-18 oproti F-16 sú dva motory miesto jedného. V boji na väčšie vzdialenosti by to nepochybne bol jeden z kľúčových argumentov. Ale za situácie, že by sa ČSR a stredná Európa stali bojiskom, nebol tento aspekt relevantný. Pre prípad nie vážnej poruchy či poškodenia motora stroja F-16, na malom území ČSR bola dostatočne hustá sieť letísk (pokiaľ by pravda nebolo nutné opustiť lietadlo okamžite katapultážou). Dva motory miesto jedného sa zároveň citeľne odrážajú na cene lietadla. Vybraní čs. piloti, ktorí mali možnosť „zviezť sa“ na dvojmiestnych verziách F-16 i F-18, oceňovali lepší výhľad z kabíny F-16. Prvé verzie F-16, teda A a B, na rozdiel od F-18 nemohli niesť a použiť radarom riadené strely, ako AIM-120 AMRAAM or AIM-7 Sparrow. Od verzie Block 15 ADF vyššie to však už neplatilo.
Je veľmi pravdepodobné, že pokiaľ by už spomínané Fínsko objednávalo F-18 už v rokoch 1984-85, ako Austrália a Španielsko, ČSR by si z dôvodu možnej vojensko-technickej spolupráce zvolilo tiež tento typ. Vzhľadom na „otepľovanie“ Studenej vojny sa však čs. politici a vojenskí odborníci rozhodli zariskovať a nádeji, že v horizonte najbližších rokov si zaobstará F-16 aj iný štát bez členstva v NATO, s ktorým bude možné dohodnúť už cvičné ostré streľby raketami vzduch – vzduch (spomeňme si na Drakeny...)....
Verdikt znel: Československu stačí menší F-16, ktorý je zároveň rovnako všestranný, ako F-18. Pre Československo je zároveň užívateľsky aj strategicky výhodnejší F-16, než Mirage 2000. Do výberu pozitívne zasiahla aj jedna neplánovaná súvislosť. V roku 1984 sa novým štandardným tankom čs. armády stal sovietsky T-72, vyrábaný v ČSR po viacerých úpravách a modernizácii v licencii. To politicky umožnilo, že nadzvukový bojový stroj, ktorého počty sú oproti tankom výrazne menšie, bol americký F-16, objednaný v roku 1986. Dovtedy nemysliteľné sa tak stalo skutočnosťou.
V roku 1987 sa ZSSR snažil situácia aspoň čiastočne zvrátiť, tým že ponúkol Československu MiG-29. Ten síce očaril čs. odborníkov svojimi fenomenálnymi manévrovacími vlastnosťami, zároveň však bilo do očí, že ide o jednoúčelový frontový stíhač, s ponúkanou raketovou výzbrojou neschopný viesť boj za hranicu viditeľnosti. F-16 ponúkal omnoho viac, ako v boji proti vzdušným, tak najmä pozemným cieľom a zrušenie kontraktu v tejto fáze už nebolo mysliteľné. V rovnakom roku tak prišli prvé amerických strojov F-16C/D - Block 25 do Československa. Dodávané boli až do r.1989. V odbornej leteckej publicistike sa často uvádza, že nákup F-16 Československom bol predohrou pádu Berlínskeho múru.
A ešte dodatok k otázke kde budú čs. piloti cvičiť ostré streľby raketami vzduchu – vzduch. Vážnejšie sa uvažovalo nad Egyptom, no rokovania ani nestihli začať a nečakaný pád železnej opony túto otázku vyriešil. Od r.1991 českí i slovenskí piloti lietajú za týmto účelom do Poľska.

Po páde železnej opony počas 90.rokov vládol v celej Európe trend znižovať počty nadzvukových bojových strojov, ktoré sú z hľadiska prevádzky veľmi nákladné. ČSR však ešte pred rozpustením Varšavskej zmluvy i rozpadom ZSSR (oboje sa udialo v roku 1991) uzavrela s USA aj druhý kontrakt na dodanie novšej verzie F-16 - Block 40/42. Onedlho však bol zrejmé, že pri takmer nulovom riziku vypuknutia vojny v strednej Európe je pre štát nákup ďalších nových nadzvukových strojov je už pre štát zbytočný luxus. (Balkánske občianske vojny 90.rokov nepredstavovali pre ČSR významnejšie vojenské riziko). Objednávku F-16 - Block 40/42 sa podarilo aspoň znížiť a ČSR sa rozhodla rozsiahle modernizovať MiG-21M, ktoré ešte mali prijateľnú rezervu technickej životnosti. Modernizácia prebehla v spolupráci s Izraelom a inovované stroje dostali označenie MiG-21-2000. (Podobná modernizácia sa pripravovala aj pre Rumunsko, tá však napokon realizovaná nebola.) Modernizácia zhŕňala zmenu avioniky s vyššou mierou digitalizácie, výmenu radaru a vystreľovacieho sedadla, ako aj schopnosť používať nové zbrane vzduch – vzduch i vzduch – zem. Modernizovaný MiG-21-2000 sa pochopiteľne nemohol porovnávať s F-16 - Block 40/42, ale v novej situácii predstavoval nie zanedbateľný bojový prostriedok.

K 1.januáru 1995 došlo k rozšíreniu Európskej únie nazývaného „neutrálna vlna“. Do EÚ totiž vstúpili štáty, ktoré počas Studenej vojny neboli členmi ani Varšavskej zmluvy, ani NATO: Rakúsko, Fínsko a Švédsko a – Česko a Slovensko ako dva samostatné štáty. V prístupovom procese sa totiž Čechom i Slovákom javilo byť výhodnejšie rozdeliť federáciu a vytvoriť si tak v únii predpoklad pre väčší vplyv dvoch štátov miesto jedného. Toto očakávanie sa nenaplnilo, nakoľko Česko a Slovensko nemohli dosiahnuť postavenie veľkých štátov. Rozdelenie federácie malo mnohých odporcov a neskoršie poznanie, že hlasy malých štátov vrátane ČR a SR nezavážia, dodnes evokujú nostalgický mýtus, že Československo malo ostať zachované. S odstupom rokov však vieme, že rozdelenie federácie by ešte 90.rokoch nastalo, pričom by bolo zložitejšie deliť ČSR už ako člena Európskej únie. Po páde železnej opony sa totiž zároveň začínala prejavovať skutočnosť, že národy český i slovenský už nie sú motivované zotrvávať v jednom štáte. Do roku 1990 museli Česi a Slováci najmä z dôvodu obrany štátu držať spolu. Zánik Nemeckej demokratickej republiky a demokratizácia v susedných štátoch Poľska, Maďarska, ako aj vznik samostatnej Ukrajiny, spolu s prehlbujúcim sa konzumným životom viedli k poznaniu, že éra Československa končí.
Ale späť k vojenským lietadlám. Prípravy na delenie federálneho majetku, vrátane vojenskej techniky prebiehali už od r.1992. Výsledok v oblasti bojových lietadiel vyzeral nasledovne. Všetky Drakeny boli so slovenským súhlasom ponechané Česku. Bolo zrejmé, že tento typ má pred sebou už len niekoľko posledných rokov služby a budúce slovenské letectvo, ktoré malo byť vo výhľadovom období postavené na jednom nosnom modernom a jednom „dožívajúcom“ type, o Drakeny ani nemalo záujem. Jeho „záložným“ dosluhujúcim typom mal byť len MiG-21M resp. MiG-21-2000. Vznikajúce české vojenské letectvo už ani neplánovalo investovať po do modernizácie Drakenov.
Staršie MiG-21FL boli pred vstupom do EÚ a s tým súvisiacim rozdelením federácie vyradené z dôvodu ukončenia životnosti. Avšak novšie MiG-21M modernizované na MiG-21-2000boli naopak rozdelené v pomere 1:1. Obidva štáty tento typ v druhej polovici 90.rokoch ďalej modernizovali, aby sa dosiahla aspoň čiastočná bojová hodnota potrebná pre danú dobu. SR svoje MiG-21M vyradila v roku 2003, ČR o dva roky neskôr. Oba štáty teda čakali na dodanie prvej série nových verzií F-16 (hneď o nich bude reč), pričom v oboch letectvách ku konci služby bolo letu schopných už len menej ako 10-15 kusov. A aj tie boli udržiavané ako operačne spôsobilé len s vypätím.

Na základe trojstrannej dohody medzi vládami Česka, Slovenska i vládou federálnou, bolo s najmodernejšími F-16 naložené nasledovne:
• Slovensko si ponechalo všetky F-16C/D. K nim boli 2003-2004 dodané F-16C/D Block 50/52+.
• Česko pri rozdelení federácie získalo modernejšie F-16 Block 40/42, zakúpené ešte za federálne prostriedky a dodané v r.1992-94. Česko ľudnatejšie od Slovenska a s úmerne väčšími ozbrojenými silami tak malo paradoxne k 1.1. 1995, teda pri vstupe do EÚ ako samostatný štát menší počet nadzvukových F-16 ako Slovensko, avšak v modernejšej verzii. K nim v rokoch 2005-2006 získalo „arabskú emirátnu“ verziu F-16E/F Block 60.

Nabudúce dokončenie („21.storočie: bojové lietadlo generácie 4 alebo 5?“)

[Martin Presburg]

21.storočie: bojové lietadlo generácie 4 alebo 5?

Aj po rozdelení československej federácie k 1.1. 1995 pokračoval v novovytvorených republikách českej i slovenskej trend znižovania početných stav ozbrojených síl, počtov bojovej techniky vrátane nadzvukových bojových lietadiel. Umožnila to zásadná zmena bezpečnostného prostredia v podobe rozpustenia Varšavskej zmluvy. V Českej republike sa hlavným nadzvukovým bojovým typom stal F-16 Block 40/42, v pomyselnej druhej línii slúžili modernizované Migy MiG-21-2000. SAAB Draken, prakticky len dožíval a nebol modernizovaný, ako to v 90.rokoch urobili Fíni (novou avionikou, navigačnými a útočnými systémami, kokpitovými displejmi a pod). Drakeny boli skôr udržiavané v nádeji, že sa ich aspoň za minimálnu cenu podarí odpredať. Nádeje sa upierali k Rakúsku, ktoré už tento typ „z druhej ruky“ používalo, k novovzniknutému Chorvátsku, i niektorým mimo európskym štátom. Prípadným kupcom však bolo zrejmé, že životnosť strojovo rýchlo končí. V roku 1997 zosilneli tlaky na vyradenie tohto typu, poukazujúc, že Dánsko svoje Drakeny vyradilo už 1993. V roku 1998 bolo isté, že Drakeny už nikto nekúpi, a bola vyradená ich väčšia časť. Zvyšná menšia časť v ČR dolietala v nasledujúcom roku 1999, teda v rovnako roku ako vo Švédsku a rok pred vyradením vo Fínsku.
V médiách a na internete sa často opakuje nezmysel, že po teroristických útokoch 11.9. 2001 v USA sa ukázalo, že Drakeny v českom letectve chýbajú a preto boli urýchlene zadovážené nové verzie F-16. Skutočnosť je taká, že už v čase vyraďovania Drakenov bolo zrejmé, že rapídne končí životnosť aj dochádza k zastarávaniu modernizácie MiG-21-2000. Vojaci mali už v roku 2000 jasno v tom, že je potrebné doplniť výzbroj novými F-16. Výber typu, dosiahnutie kontraktu, výroba a dodanie sa však stali dosť dlhým procesom, takže nové F-16 do ČR prišli až 2005. Česká republika si po opakovaných tendroch a politickom váhaní trocha zvláštne zvolila verziu F-16E/F Block 60, ktorú okrem nej odobrali len Spojené arabské emiráty. „Blok šesťdesiatky“ však slúžia doposiaľ spoľahlivo. Kým prišli, bolo nutné s vypätím všetkých síl predlžovať životnosť Migov, čo sa žiaľ prejavilo aj nárastom leteckých nehôd.

Slovensko sa spočiatku opieralo o tandem MiG-21-2000 a F-16C/D - Block 25, pričom pre dodanie novej verzie F-16 sa záväzne rozhodlo ešte skôr ako Česká republika. Išlo o verziu F-16C/D Block 50/52+ dodávanú do SR od roku 2003. Po nich samozrejme nasledovalo urýchlené vyradenie Migov. Pre mnohé z nich sa však našlo uplatnenie. Nakoľko v Česku došlo k vyššie spomínanému zdržaniu výberu a tým i dodaniu nových verzií F-16, tie exempláre slovenských MiG-21-2000, ktoré boli v najlepšom technickom stave Slovensko na necelé dva roky zapožičalo českému letectvu.
Treba zdôrazniť, že prvé dodávky nových F-16 po rozdelení Československa neboli novými republikami vzájomne koordinované. Jednoducho vyplynuli z logiky veci, kúpiť z prevádzkových dôvodov novú verziu už používaného typu a nie iný nový typ. História nepozná „keby...“, ale je takmer isté, že pokiaľ by si napríklad ČR ponechala všetky F-16 a Slovensku by pripadli MiG-21-2000 a Saab Draken, v slovenskom letectve by dnes veľmi pravdepodobne slúžil Saab JAS 39 Gripen. (Typ používaný napríklad v susednom Maďarsku.) Menej pravdepodobná je už úvaha, že ak by to bolo naopak a všetky F-16 by ostali na Slovensku (na čo však ťažko nájsť logické vysvetlenie), ČR by si podobne ako Rakúsko zvolilo Eurofighter Typhoon. Kto vie, či by sa ČR s Typhoonmi nepopálila tak ako Rakúsko, ktoré sa ich po niekoľko málo rokoch služby zbavilo. Dosť však úvah, poďme k tomu, čo nasledovalo.

Okolo roku 2010 panovala v letectvách Česka i Slovenska spokojnosť s dosiahnutým stavom. Znepokojenie nastalo v roku 2014 po ruskej anexii Krymu a následnému ustavičnému zhoršovaniu vzťahov s Ruskom. To vyprovokovalo aj spočiatku nevýraznú, no postupne prehlbujúcu sa koordináciu českých a slovenských zbrojných programov, vrátane ďalšej modernizácie nadzvukového bojového letectva. Už 2016 sa ČR i SR dohodli na spoločnom nákupe budúceho nadzvukového bojového lietadla, i na voľbe Aero L-39NG ako nového cvičného a ľahkého bojového typu.
Vlády a letecké sily oboch štátov museli urobiť zásadné rozhodnutie: pri budúcom – nie veľmi vzdialenom nákupe nových nadzvukových bojových strojov ostať pri type 4.generácie, čo by logicky boli jedine najnovšie verzie F-16, alebo prejsť na stroj 5.generácie, kde zas ako jediný bo reálne dostupný Lockheed Martin F-35 Lightning II. Rozhodovanie bolo neľahké a muselo sa prihliadať na argumenty finančné, prevádzkové, teritoriálne, i na riešenie v prípade vojnových strát. Na Slovensku sa dokonca uskutočnilo referendum, či má štát nakúpiť nové nadzvukové stroje (Súčasťou referenda boli ešte aj ďalšie nevojenské otázky. Referendum bolo nízku účasť neplatné.) Napokon ČR i SR skonštatovali nasledovné:
Česko má hranice len so spriatelenými štátmi, Slovensko má len potencionálne rizikovú hranicu s Ukrajinou. Ide však o malý úsek a aj v najhoršom možnom scenári – ruská invázia na Ukrajinu a postup až po Užgorod, by tá hranica bola zobratá medzi spriatelené Poľsko a Maďarsko. Napokon sa preto podarilo dosiahnuť konsenzus, že obom štátom postačia F-16E/F v najmodernejšej verzii Block 70/72. Spoločná objednávka bola podpísané v roku 2018. Nakoľko Slovensku už potrebovalo vyradiť najstaršie F-16C/D, najnovšie typy boli dodané najskôr jemu. Dodávky začali 2020 a skončili 2022. Česku boli prví kusy Block 70/72 dodané síce už 2021, ale hlavné dodávky začali až 2022 a pokračovali až do 2025. Česko následne vyradilo F-16 Block 50/52.

[Martin Presburg]

Prehľad uvedených a ďalších používaných typov

1 Stíhacie, bombardovacie a univerzálne bojové typy
1945-46 Lavočkin La-5FN
1945-50 Lavočkin La-7
1945-56 de Havilland DH-98 Mosquito (rôzne verzie)
1945-54 Supermarine Spitfire Mk.IX
1948-54 Supermarine Spitfire HF. Mk. IXE
1948-55 Supermarine Spitfire Mk.22
1948-57 Gloster Meteor F4
1950-59 Gloster Meteor F8
1951-59 Gloster Meteor NF22
1952-64 Saab J29A Tunnan
1954-60 Lavočkin La-15
1954-67 Saab J 29B Tunnan
1955-73 Dassault M.D.454 Mystére IVA
1958-81 Super Mystére B-2
1958-76 de Havilland D.H.110 Sea Vixen FAW.1
1962-86 MiG-21F-13
1966-93 MiG-21FL
1970-95 MiG-21M
1971-95 Saab Draken J35XD
1987-95 F-16C/D - Block 25
1992-95 F-16C/D Block 40/42
(1.1. 1995 rozdelenie československej federácie v súvislosti so vstupom do Európskej únie.)

1.1. Česká republika
1995-99 Saab Draken J35XD
1995-2005 MiG-21M / MiG-21-2000
1995-2025 F-16 Block 40/42
2005-dnes F-16E/F Block 60
2022-dnes F-16E/F Block 70/72

1.2 Slovenská republika
1995-2004 MiG-21M / MiG-21-2000
1995-2022 F-16C/D - Block 25
2003-dnes F-16C/D Block 50/52+
2020-dnes F-16E/F Block 70/72

2. Cvičné typy
1948-67 Gloster Meteor T.Mk.7 (v r.1956-58 časť prestavaných z F.Mk.4)
1953-65 Letov L-52-II
1963-95 L-29 Delfín (v ČR i SR obmedzene používané aj po r.1995
1963-83 MiG-21U (dodávky do r.1965)
1968-91 MiG-21US (dodávky do 1970)
1970-95 Saab Draken TF-35 (v ČR do 1998)
1974-95 L-39C Albatros (následne v ČR aj SR)
1974-95 MiG-21UM (posledné kusové dodávky do 1983, vyradenie v SR 2003, v ČR do 2005)
1976-95 Aero L-39ZO Albatros (následne v ČR aj SR)
1980-95 Aero L-39ZA Albatros (následne v ČR aj SR)
1992-95 Aero L-39MS Albatros (resp. L-59 Super Albatros, následne v ČR aj SR)
Súčasnosť: Aero L-39NG (ČR od 2018, v SR od 2020)

3. Prieskumné typy
1951-60 Gloster Meteor FR Mk.9
1955-70 Saab S 29C Tunnan
(Pozn. 1960-73 používané na prieskum Super Mystére B-2)
1970-94 Saab Draken RF-35

Naposledy upravil Martin Presburg dne 19 led 2022, 19:48, celkově upraveno 1

[Martin Presburg]

Dodatok: stíhač pre každé počasie 1960-65

Vysvetlenie na úvod: Na tomto mieste mala byť už iba pre oblasť bojového letectva záverečná kapitola „Čo sa do seriálu nedostalo“. Je už hotová, avšak pri jej písaní som si uvedomil, že mi ušla jedna dôležitá vec. Rokom 1959 som čs. letectvo nechal vyradiť nočný stíhač Gloster Meteor NF22 a nasledovný typ taktiež vybavený radarom – MiG-21FL – do ČSR prichádza až 1966. Medzi tým však nám však chýba stíhačka, vybavená palubným radarom, teda pre použitie za každého počasia. Pôvodne som chcel napísať len vysvetlenie „ako by to asi bolo“, ale riadok za riadkom sa mi priam ponúkalo toľko možností, že hoci nerád vstupujem spätne do ukončeného príbehu, predsa len dodatočne dopisujem túto novú kapitolu. Aj za cenu, že zopár málo súvisiacich údajov musím spätne upraviť. Sám som prekvapený, aká dlhá kapitola z toho vznikla.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

ČSR už pri rokovaní o nákupe Mystére IVA prejavovala veľký záujem o projekt stíhačky pre každé počasie Mystére IVN vybavenej radarom. To, že výroba je ešte v nedohľadne nebolo prekážkou, nakoľko používané Glsoter Meteroy NF22 boli zavedené len veľmi krátko a mali pred sebou perspektívu ďalšej služby. Mystére IVN sa však žiaľ ukázal byť holubom na streche. Francúzsko si totiž za svoj nočný stíhač zvolilo SNCASO SO.4050 Vautour vo verzii IIN a nemalo ďalší záujem projekt nočnej Mystére financovať. ČSR zasa mohla garantovať objednávku len v počte cca 20-30 ks, čo bolo málo na vrátenie nákladov na výskum. Nehovoriac, že projekt nemusel byť úspešný, či mohol do hry vstúpiť iný konkurent...

Velenie čs. letectva preto otázku budúceho nočného stíhacieho typu dočasne odložilo. Meteor NF22 bol pokladaný dostatočný prostriedok na obranu proti novým ťažkým prúdovým bombardérov oboch strán. Avšak takmer v vzápätí – v polovici 50.rokov sa objavilo viacero nosičov atómových zbraní, výrazne prekonávajúcich Meteory v rýchlosti (pre porovnanie jeho max. rýchlosť bola 930km/h):
- SNCASO SO.4050 Vautour IIB 1100km/h
- Republic F-84F Thunderstreak 1120km/h
- North American Super Sabre F-100C 1485km/h
- McDonnell F-101A a C Voodoo 1625 resp. 1630km/h
(Pozn. použitie atómových zbraní nebolo možné vylúčiť ani na kanadskej verzii Sabre - Canadair CL-13 Sabre Mk.6 /1120-1140km/h/ a to pre jeho mimoriadnu nosnosť bojovej záťaže.)

V roku 1956 po dojmov prvých krokov destalinizácie v ZSSR, sa čs. velenie obrátilo na sovietskych predstaviteľov so záujmom o MiG-17PF vybavený radarom. Čs. predstavitelia argumentovali aj vyššie uvedenými západnými útočnými typmi. Zástupcovia ZSSR prejavili pochopenie pre čs. snahu mať moderný - vyslovene obranný prostriedok, bolo však ešte príliš skoro na to, aby ZSSR poskytol svoj vtedy najmodernejší typ štátu mimo svoju guberniu Varšavskej zmluvy. Česi a Slováci to teda skúsili z iného konca. V Taliansku už totiž prebiehala licenčná výroba amerického North American F-86D Sabre nesúceho palubný radar, jednoduchší a teda na export súci systém riadenia streľby – označeného ako F-86K. Kým americká predloha niesla len neriadené strely verzia „K“ Káčka“ bola vyzbrojená kanónmi. Z rokovania v Taliansku sa čs. zástupcovia vrátili domov s odhadom talianskej strany, že prvé dodávky by mohli začať už 1957, najmä však prebiehať v roku 1958. Bolo už vysvetlené, že F-86 Sabre vo výzbroji čs. letectva bol politicky nepriechodný. Výroba verzie F-86K v Talianskom Fiate však situáciu zásadne menila. Pamätajme, že Taliansko so silnou komunistickou stranou bolo vo východnom bloku priaznivejšie vnímané, ako napríklad Západné Nemecko. (Podobne ako Francúzsko.)
Išlo preto o veľmi lákavú možnosť, vojenskí plánovači však upozornili na jednu nepríjemnú skutočnosť. Čs. letectvo v roku 1956 používalo až štyri typy prúdových bojových lietadiel (Meteor, Tunnan, La-15 a Mystére) a v blízkej dobe sa očakával piaty (Super Mystére). Meteory a La-15 síce mali byť perspektívne vyradené, ale pokiaľ malo čs. letectvo objednávať ďalší typ, ktorý v čase rýchleho technického pokroku bude skôr prechodný, nemôže to byť jednoúčelový stroj. V tom čase už bolo známe, že mocnosti pripravujú bojové stroje dvojnásobne prekonávajúcu rýchlosť zvuku. Vojenské prognostici pri tom konštatovali, že do príchodu stíhačiek s radarom a rýchlosťou M 2 do čs. letectva je ešte v nedohľadne, pričom Meteor NF22 už teraz prestáva stačiť na svoju úlohu. Nový nočný stíhač, respektíve v meniacom sa poňatí stíhač pre každé počasie, preto musí mať perspektívne použite aj v iných úlohách, pokiaľ má byť jeho nákup ekonomicky ospravedlniteľný. Bežné verzie F-86 bez radaru mohli niesť bombovú záťaž, mohli preto doslúžiť ako ľahké bitevníky. F-86D resp. K však boli zaťažené radarom a nebolo možné zaručiť, ich konštrukcia by dovolila neskoršiu prestavbu – odstránenie radaru a pridanie bombových/raketových úchytov pod krídla. A vôbec, bude štát v danej chvíli mať prostriedky na túto rekonštrukciu?
Velenie letectva sa síce nerado vzdávalo myšlienky na F-86K, schopné niesť horúcu novinku tej doby - teplom navádzané rakety vzduch-vzduch AIM-9 Sidewinder. Tie síce ešte USA Československu neponúkali, ak sa už v roku 1960 verzia AIM-9B dostala do švédskej výzbroje (ako Rb 24B), iste by ani ČSR na dlho nečakala. Mimochodom v USA vyrobené F-86D používala 1961-74 Juhoslávia. A ešte pre zaujímavosť, už v 70.rokoch jeden letecký publicista vyslovil vtipnú, no zároveň racionálnu myšlienku – ak môžu (v tom čase) ZSSR a Poľsko vyrábať osobné automobily Fiat 124 (Lada / Žiguli, resp. Polski Fiat), nemohla ČSR mať „zopár“ nadzvukových Fiatov? Druhý pokus výberu stíhačky pre každí počasie každopádne nevychádzal.

Kým v roku 1956 to bola ČSR, kto oslovoval možných dodávateľov, v nasledujúcom roku 1957 bola ČSR oslovená s veľmi zaujímavou ponukou. Veľká Británia, ktorá taktiež vyraďovala Gloster Meteory, bolo schopná dodať nový typ Gloster Javelin a to aj s riadenými strelami de Havilland Firestreak. Išlo jednak o už vyrábanú verziu FAW 4 (štyri kanóny 30mm, max. rýchlosť 1130km/h), ktorá mohla byť dodaná vo veľmi krátkom čase; ako aj FAW 7, ktorej výroba práve začínala a ktorá mohla byť výhľadovo dodávaná už 1958 (len o málo vyššia max. rýchlosť 1140km/h, hlavňová výzbroj síce len dva kanóny, avšak aj štyri strely Firesreak). Kým iné verzie Javelinov niesli americké radary, tieto dve ponúkané boli vybavené radarmi britskými. Dá sa predpokladať, že Británia minimálne predpokladala, že vývoz s americkým radarom môže naraziť na nesúhlas USA.
Javelin vyzeral byť veľmi zaujímavý no pri jeho predvádzaní čs. zástupcom vo Veľkej Británii sa čs. strana opýtala, či Británia nemá aj „radarový“ typ schopný niesť bomby. Britská strana potvrdila, že to odkáže práve dokončený De Havilland D.H.110 Sea Vixen, no ide námorný typ, je bez kanónovej výzbroje, pričom výroba musí v prvom rade pokryť vlastnú potrebu. Sklamaní čs. vyjednávači sa preto o Sea Vixeny ďalej nezaujímali, avšak po návrate domov o ňom aspoň referovali. Ministerstvo obrany si napodiv vyžiadalo od Britov podrobnosti, ktoré boli veľmi prekvapivé: D.H.110 Sea Vixen (FAW.1) dosahuje maximálnu rýchlosť 1110km/h a miesto štyroch striel Firestreak dokáže niesť takmer 1000kg bômb (4 x 227 alebo 2 x 454kilogramové), alebo aj neriadené strely. Čs. vojenský pridelenec v Británii dostal pokyn kontaktovať britské štátnej orgány a výrobcu s dotazom možnosti dodávok. Ukázalo sa, že tie sú možné aspoň obmedzene už 1958, pričom hlavná dodávka môže byť splnená 1959. Mnohým sa odrazu otvorili oči. Absencia palubného kanóna síce vyvolávala otázku, ako výhľadovo Sea Vixen po zastaraní zhostí bitevno-bombardovacej úlohy. Vtedajší minister obrany ČSR uzavrel váhanie pamätným konštatovaním „kropit budou Tunnany, bouchat Vixeny“.
Napriek tomu ešte nákup Sea Vixen nebol istý. V tom čase niektorí kompetentní niektorí činitelia, ako aj časť odbornej tlače spätne ľutovali, že za stíhací typ bol zvolený Mystére a po ňom stíhací-bombardovací Super Mystére. Voľbou švédskeho Saab Lansen by bola získaná jedna platforma pre široké použitie: 1956 bitevný A32A, 1958 stíhací J32B s radarom a 1958 alebo 1959 prieskumné S32C. Tým vznikal tlak na nákup stíhacích J32B (pre každé počasie) a vzhľadom na zastarávanie prieskumných Gloster Meteor FR Mk.9, ako aj a verzie S32C.
Úvahy kompetentných čs. činiteľov však smeroval inam – pred objednávkou Sea Vixenov skúsiť osloviť ZSSR ohľadom dodania typu MiG-19 s palubným radarom. Delegácia skutočne do po predbežnej výmene diplomatickej korešpondencie odletela do Moskvy a MiG-19 jej bol predvedený. Čs. predstavitelia bez akéhokoľvek taktizovania tlmočili vtedy skutočnú obavu vojenských veliteľov a politikov ČSR, že novo budované vzdušné sily Nemeckej spolkovej republiky, môžu znamenať ohrozenie pre ČSR, pokiaľ by západné Nemecko konalo na vlastnú päsť mimo NATO (už o tom bola reč). Nevedelo sa ešte, aký hlavný bojový stroj si nový Luftwaffe vyberie (napokon to bol dvoj-machový Lockheed F-104G Starfighter), ale čs. delegáti poukázali, že vojenskí piloti ČSR sú proti typom F-100 Super Sabre F-101 Voodoo takmer bezbranní.
Avšak tak ako v prípade MiG-17, aj tento raz čs. zástupcovia nepochodili. MiG-19 aj bez radaru, bol v tom čase (1957) jedným z najmodernejším stíhačom sveta a ZSSR ho na export do ČSR neuvoľnil. Je to logické, ale zaujímavé ak uvážime, že už o niekoľko rokov ZSSR exportoval MiG-21 do Fínska i ČSR. Ale ak sa bližšie pozrieme na export MiG-19, zistíme, že „radarové“ verzie P a PM smerovali okrem vlastných sovietskych vzdušných síl len do štátov Varšavskej zmluvy.
Sovietski zástupcovia na rokovaniach „nahlas uvažovali“, že by nenamietali, aby ČSR zakúpila v Poľsku licenčné MiG-17PF. Keď však čs. predstavitelia zisťovali u Poliakov, ako je to s ich výrobou MiG-17, ukázalo sa, že verzia s radarom sa ešte zďaleka nevyrába. Táto verzia s poľským označením Lim-5P sa do výroby až 1959, pričom z tovární vychádzal už vlastne zastaraný typ.

Viac Československu nebolo treba vysvetľovať a do Británie bol potvrdený záujem o nákup De Havilland D.H.110 Sea Vixen. To že vnútrozemský štát kupuje námorný typ sa stalo terčom žartov obyvateľstva i bulvárnych novín a časopisov. A nie len to, čs. „suchozemské - Morské Vixeny“ prenikli do televíznych relácií humoristov ako v ČSR, tak aj v Británii a dokonca USA. V ZSSR a vo východnom komunistickom Nemecku sa československé Sea Vixeny dostali do (nie už humorných) propagandistických karikatúr. Záhadne sa dostali aj na propagandistický plagát v Číne, aj keď terčom propagandy zrejme nebolo myslené Československo. Odhliadnuc od všetkého, čs. letectvo získalo aspoň na krátky prechodný čas veľmi moderný prostriedok vzdušného boja pre noc a sťažené poveternostné podmienky. Presne podľa odhadu Britov, prvá malá séria D.H.110 bola dodaná v roku 1958, zostávajúca väčšina v roku 1959. Nakoľko výcvik tým pádom začal už 1958, Meteory NF22 mohli byť urýchlene vyradené bezprostredne po dodaní poslednej série Sea Vixenov, aj keď neoficiálne ako obmedzená záloha ešte rok zostávali na letiskách.
Počet D.H.110 vzhľadom na ich primárne určenie nebol veľký. V úlohe stíhačov boli v druhej polovici 60.rokov nahradené lietadlami MiG-21FL. Z tohto dôvodu už k nim neboli dokúpené neskoršie strely Red Top. Následne bola väčšia časť strojov vyčlenená ako dočasný prieskumný stroj. Prieskumná verzia Saab Tunnan S 29C už na túto úlohu nestačila. Potrebné vybavenie bolo na Sea Vixen umiestnené v závesných kontajneroch. Prieskumné S 29C boli síce obmedzene používané i naďalej, ale v prípade bojov by ako prvé boli nasadené rýchlejšie Sea Vixen. V povedomí ale Sea Vixeny ostali ako dlhoročné lietadlo populárnej akrobatickej skupiny čs. letectva. (Sólové ukážky vykonávali už od r. 1959, boli však prvolíniové bojové stroje.) Akrobatické Sea Vixeny boli pre prípad potreby zaradené v úlohe druho-líniových bombardérov a (vďaka radaru) pre prípad vyslovenej núdze aj záložných stíhačov pre každé počasie. Pre porovnanie, vtedy rovnako druholíniové Super Mystére už na stíhacie účely neslúžili.

Oficiálne boli pre zastaranosť z prieskumnej bojovej služby vyradené 1974 a ako bombardéry až 1976, pričom v druhej uvedenej kategórii ich tabuľkovo nahradili Aero L-39ZO Albatros. Na leteckých dňoch a pri vojenských prehliadkach sme ich však skupinovo mohli vídavať až do prvej polovice 80.rokov. Napriek starnutiu lietadiel sa darilo zabezpečovať prevádzku akrobatickej skupiny používaním náhradných dielov z vyradených strojov, ktoré na tento účel zámerne neboli zošrotované. Letové ukážky sólové a vo dvojiciach skončili v prvej polovici 90.rokoch a po rozdelení federácie veľmi ojedinele pri mimoriadnych príležitostiach prebiehali do r.2001 v Česku. Neskôr predsa len ešte Sea Vixen nad Českom vzlietol, síce pre divákov, ale nie priamo pred nimi. V roku 2004 si totiž zahrali v americkom vojnovom filme odohrávajúceho sa koncom 60.rokov na Blízkom východe. Letecké i pozemné scény boli nakrúcané v Českej republike.
Niektoré z letu neschopných lietadiel používané ako zdroj náhradných dielov sa v 80.-90. rokoch podarilo dostať do muzeálnej podoby, preto je dnes v ČR aj SR Sea Vixen štatisticky častejší exponát, ako MiG-21 či Draken, hoci ide o minimálne rozdiely v počtoch kusov. Určite je však najčastejší letecký stíhací exponát z 50.rokov. Niekoľko málo Sea Vixenov bolo zreštaurovaných aj na vývoz do zahraničných expozícií.

Naposledy upravil Martin Presburg dne 20 led 2022, 20:05, celkově upraveno 1