O tom, ako sa tieto stroje dostali do vyzbroje Czechoslovak Air Force viz kratky pribeh...o tom ako sa mozno dostanu do vyzbroje CzAF viz realita...
General Dynamics F-16ACSM/BCSM Fighting Falcon
Czechoslovak Air Force
Po vyradení všetkých verzí zastaralých Migov 21 z výzbroje CSAF(Czechoslovak Air Force) začiatkom 90tych rokov a výraznom utlmení prevádzky a výcviku na nových strojoch Mig-29 bolo velenie letectva postavené pred otázku ich urýchlenej náhrady. Vzhľadom na začlenenie ČSR do štruktúr Severoatlantickej aliancie v roku 1991 a následnom začiatku tzv. 2. studenej vojny medzi NATO a Novým sovietským zväzom už nebolo možné rátať s nákupom vojenskej techniky sovietskej proveniencie. To bol aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sa CSAF tak rýchlo a ochotne zbavovala lietadiel pamätajúcich ešte časy ČSĽA. Takisto neexistovala už ani možnosť získať originálne náhradné diely na tieto stroje a kanibalizácia nebola u veliteľstva vzdušných sil zrovna obľubenou praktikou. Keďže dielce “z druhej ruky” ani zďaleka nedosahovali kvalitatívne parametre originálov, začala sa celá vec neblaho podpisovať na počte letuschopných strojov a s tým ruka v ruke upadal aj letecký výcvik. Bolo jasné, že jedinou cestou ako v budúcnosti zabezpečiť odpovedajúcu úroveň leteckej techniky a vojenského výcviku je náhrada v tej dobe už nedostupnej sovietskej techniky západnou. Núkalo sa síce viacero alternatív, problémom však zpočiatku bolo finančné krytie zo strany ČSR. Tá, aj keď na začiatku 90tych rokov zaznamenávala rast domácej ekonomiky a priemyselnej výroby, nedokázala utiahnuť tak finačne náročné akvizičné programy, aké ju mali v blízkej budúcnosti čakať. Tobôž nie v dobe, kedy reorganizáciou a celkovou prestavbou prechádzala prakticky celá Československá armáda. Problémy finančného rázu sa však ani zďaleka netýkali iba ČSR, ale prakticky všetkých nových členov Severoatlantickej aliancie, menovite Poľska, Maďarska a zjednoteného Nemecka. Išlo teda o naše susedské štáty a samotné NATO si ich strategický význam veľmi dobre uvedomovalo. Až na Nemecko však výzbroj armád všetkých menovaných krajín temer kompletne tvorili zbrane sovietskej proveniencie, alebo vyrábané licenčne v domácich podnikoch, ale podľa sovietských štandardov. V záujme vojensko-politickej spolupráce a technickej kompatibility s novými spojencami bolo bezpodmienečne nutné túto výzbroj buď prispôsobiť západným štandardom alebo úplne nahradiť. Jednalo sa však o finančne mimoriadne nákladnú záležitosť, ktorú dané krajiny neboli schopné vlastnými silami utiahnuť. Preto bol už dňa 22. Septembra roku 1991 založený tzv. Podporný fond Severoatlantickej aliancie a spriatelených krajín, do ktorého prispievali hlavné mocnosti západného bloku, t.j. USA, Veľká Británia, Francúzsko, Španielsko a štáty Beneluxu. Práve z neho mali byť dotknutým krajinám poskytované nenávratne finančné a materiálne príspevky na reorganizácie armád a modernizáciu ich vybavenia.
V Československu sa prvým akvizičným programom, ktorý mal byť podporovaný zo spomínaného Podporného fondu NATO, stal tender na nákup nových stíhacích lietadiel pre CSAF. Zadávacie podmienky na nové stroje vypísalo vtedajšie Ministerstvo obrany ČSR 8. Januára 1992. Na verejnosť sa však žiadne bližšie špecifikácie nedostali. Priznaný bol iba zámer odobrať celkove 96 lietadiel, z ktorých 72 kusov malo byť v jednomiestnej a zvyšných 24 v dvojmiestnej variante. Súčasťou kontraktu boli aj dodávky leteckej munície a technická podpora. Už len z tejto čiastkovej informácie bolo jasné, že sa jedná o obrovský kontrakt a tak už zanedlho malo ministerstvo na stole niekoľko variantov. Svoje ponuky postupne predložili: USA s typom F-16 Fighting Falcon, Francúzsko s len nedávno dokončeným strojom Mirage 2000-5 a Veľká Británia ponúkla olietané dvojmiestne supersoniky Tornado F3. Kedže CSAF trvala na nových strojoch bola už zanedlho z tendra vyradená Veľká Británia. V tej dobe nikomu neprišlo divné, že USA ako jediný zúčastnený oficiálne bližšie nešpecifikoval konkrétnu verziu ponúkaného Falcona napriek tomu, že v danom období existovalo viacero variantov s rôznym technickým a avionickým vybavením. Porovnávacie testy zvýšných dvoch účastníkov sa konali v čase od Marca do Apríla roku 1992 na 35. leteckej základni Čáslav, ktorá sa mala stať aj jedným z domovov víťazného typu. Jeho meno bolo zástupcami Ministerstva obrany oznámené 12. Júna na oficiálnej konferencii v Prahe. Stal sa ním typ F-16 Fighting Falcon. Obrovský šok však prišiel vzápätí a to potom, ako sa verejnosť dozvedela pravý dôvod tajností okolo konkrétnej verzie Falconov. Američania totiž do československého tendra neprihlásili verziu F-16C/D Block 50/52, ako každý predpokladal, ale staré a olietané stroje F-16A/B vo vybavení Block 10/15. Následovala oprávnená búrka nevôle zo strany porazených. Zďaleka najhoršie však celú situáciu niesli Francúzi, ktorí podali aj oficiálny protest. Ich typ Mirage 2000-5 bol síce zo všetkých zúčastnených najdrahší, teraz už však bolo jasné že vlastne ako jediný spĺňal všetky zadávacie podmienky tendra. Po sérii vyjednávaní medzi ČSR a Francúzskom , ktoré trvali vyše dvoch mesiacov následne Ministerstvo obrany ČSR, vedomé si svojej miery zodpovednosti, vyriešilo situáciu zdanlivo prijatelným kompromisom - nakúpené budu oba typy lietadiel. Medzitým však už započali horlivé prípravy na zavedenie amerických “sokolov” do štruktúr CSAF. Na leteckých zakladniach v Čáslavi, Českých Budějoviciach, Hradci Králové, Přerove a na Sliači prebiehala vlna modernizačných prác, majúcich za cieľ prispôsobiť ich technické vybavenie novým strojom, ktoré tu majú byť v dohľadnej dobe umiestnené. Dokonca sa už naplno rozbehli aj práce na výstavbe úplne nového letiska pri východoslovenskom Sabinove, ktorého leteckú výzbroj mali taktiež predstavovať nové stíhacie lietadlá vzišlé z práve ukončeného tendra.
Prvý F-16 pristál na ploche čáslavskej 35. leteckej základne dňa 24. Augusta 1992. Jednalo o jednomiestny stroj F-16A evidenčného čísla 2204, ktorý pilotoval sgt. Jeremy Irons. Keďže vybraní československí piloti v tej dobe ešte iba prechádzali preškolovacím výcvikom na nový typ, prelietavali objednané stroje do ČSR americkí vojenskí piloti. Do doby, kým sa naši letci nevrátili zo základne v nemeckom Ramsteine, kde bolo zriadené oficiálne školiace stredisko pre Európu, bolo takýmto spôsobom do Čáslavi dodaných celkovo osem strojov. Na ďalších troch prebiehal výcvik v Ramsteine. Ten bol oficiálne ukončený z miernym oneskorením až 22. Októbra a zúčastnení československí piloti major Josef Hložník, major Jan Provaz, plukovník František Mojmír a plukovník Juraj Chlebec sa so spomínamí troma dvojmiestnymi Falconmi, konkrétne sa jednalo o stroje evidenčných čísiel 2301, 2317 a 2336, vrátili domov do ČSR. Tu následne pôsobili ako leteckí inštruktori pre typ F-16. Naplno sa však preškolovací výcvik rozbehol až po dodaní oboch objednaných simulátorov v Decembry roku 1992. Umiestnené boli na základni v Čáslavi. Výzbroj, ktorú tender zahŕňal, začala byť dodávaná až v posledných týždňoch roku 1992. Spolu malo ísť o 384 kusov protilietadlových riadených striel krátkeho dosahu AIM-9L Sidewinder a 192 kusov AIM-7M Sparrow stredného dosahu. Protizemnú výzbroj tvorilo 384 kusov riadených striel AGM-65D Maverick ako aj 160 protirádiolokačných AGM-88 HARM. Neriadenú výzbroj predstavovali devätnásťnásobné bloky LAU-68 s raketami Hydra 70. Objednaných bolo aj 192 clustrových bômb CBU-87, 96 pum CBU-97 so submuníciou typu BLU-108, 192 laserom navádzaných 910 kilogramových bômb GBU-10 Paveway II a rovnaký počet 227kg GBU-12 Paveway II. Špeciálnu výzbroj predstavovali systémy elektronického boja typu AN/ALQ-184 ECM objednané v počte 48 kusov a 24 kusov kombinovaných navigačno-navádzacích kontajnerov AN/AAQ-13 LANTIRN. Ku každému z dodaných strojov prináležali aj dve 370 galónové(1401l) prídavné palivové nádrže nesené na vnútorných podkrídlových závesníkoch a jedna 300 galónová(1136l) na centrálnom podtrupovom závesnom bode. Samozrejmosťou bolo aj niekoľko tisíc nábojov pre palubný kanón M61A1 Vulcan typu Gatling ráže 20mm. Ich presný počet ale bližšie špecifikový nebol.
Do zdanlivo idylického(ako to bolo občas prezentované v médiach) preberania “novej” techniky a s tým súvisiaceho zaškolovania pilotov dramaticky zasiahli v polovici roku 1993 politické udalosti. Na čelo v tej dobe budovaného Československého námorníctva(CSN) sa dostal admirál František Jakabovič. Vďaka svojej tvrdohlavej a neústupčivej povahe a prejavov v štýle: “čo na srdci, to na jazyku”, nebol u vedúcich predstaviteľov najsilnejších mocnosti NATO nijak obľúbený. A bola to práve jeho otvorenosť vo vyjadrovaní, ktorá nakoniec celej československej armáde(a nielen jej) vydobila neporovnateľne lepšie technické a materiálne podmienky, než v akých bola systematicky udržiavaná dovtedy. Jeho pamätný prejav na medzinárodnej konferencii vo Viedni dňa 4. Apríla 1993, na ktorej veľmi ostro kritizoval vtedajšiu politiku vyzbrojovania v rámci Severoatlantickej aliancie zo strany USA, Veľkej Británie a Francúzska, ba dokonca pohrozil aj okamžitým ukončením vtedy horlivo prebiehajúcej výstavby CSN. V podstate však povedal iba to, s čim sa obávali verejne vystúpiť zástupcovia všetkých nových členov NATO. Z nich si totiž spomínané mocnosti urobili doslova šrotovisko a dotovali ich starými zbraňami, ktoré už vo vyspelých armádach boli dávno nahradzované podstatne modernejšími a výkonnejšími. Neinak tomu bolo aj v prípade CSAF. Veľmi skoro po zavedení F-16A/B sa zistilo, že v podobe v akej boli zaradené do služby u letectva nedosahujú ani kvalít sovietských Migov 29 a aj ich schopnosti pôsobiť proti pozemným cieľom sú napriek pomerne pestrej škále objednanej munície iba veľmi obmedzené. Zatiaľ čo americkí piloti si užívali zbrusu nové Falcony najmodernejších verzí C/D, československí letci sedlali do ranných variantov A/B s problematickou bojovou hodnotou. Podobný nešvár riešili aj v Nemecku ale hlavne Poľsku, ktoré nemalo v tej dobe vo výzbroji už žiadny iný typ nadzvukového stíhacieho lietadla. Jakabovičovo “nastavenie zrkadla” reálnemu stavu výzbroje a bojových schopnosti väčšiny štátov NATO sa stretlo s jednohlasným súhlasom dotknutých krajín. Vedúce mocnosti aliancie tak boli donútené vážne sa zamyslieť nad ďaľším smerovaním politiky vyzbrojovania nových členských štátov. Výsledok na seba nenechal dlho čakať.
Dňa 11. Novembra roku 1994 krátko pred druhou hodinou poobede priletela na leteckú základňu Sliač štvorica Falconov evidečných čísiel 5521, 5522, 5534 a 5535. Narozdiel od doterajšieho zabehnutého stereotypu sa tentokrát jednalo o úplne nové stroje vo verzii F-16C/D Block 50/52. Piloti plukovník Martin Hlásniček, major Rudolf Ramata, major Daniel Struhár a major Josef Šebek svojím preletom z Ramsteinu, kde opäť podobne ako o dva roky predtým ich štyria kolegovia prechádzali preškolovacím výcvikom, predčasne ukončili proces dodávok F-16A/B do ČSR a započali sériu nových, ktorých obsah už mal pre CSAF znamenať výrazný kvalitatívny skok dopredu. Hlavný predstavitelia NATO si uvedomili, že vyzbrojovanie armád ostatných členských krajín zastaralou a úrovni moderného bojiska nevyhovujúcou technikou môže v prípadnom ozbrojenom konflikte s Novým sovietskym zväzom výrazne nakloniť misky váh na stranu protivnika, nehľadiac nato že všetky z týchto krajín sa nachádzali v tzv. Nárazníkovej zóne a boli by tak v prvých momentoch bojmi dotknuté najviac. Padlo teda rozhodnutie urýchlene zkvalitniť “dodávaný tovar”. Už zavedená technika mala byť síce ponechaná, ale v rámci modernizovaná prevybavená natoľko, aby aj v prostredí moderného bojiska efektívne spĺňala na ňu kladené požiadavky. Pre CSAF to znamenalo, že po vyše roku konečne dostane Falcony vyhovujúce zadávacím podmienkam tendra špecifikovaným v Januáry 1992. Celkový počet dodaných F-16A/B sa teda zastavil na čísle 64, z nich bolo 48 jednomiestnych F-16A a zostávajúcich 16 tvorili dvojmiestne cvično-bojové F-16B. Ako posledná priletela na základňu v Přerove trojica F-16A evidenčných čísiel 3701, 3742 a 3804.
Politická angažovanosť v tendry na nadzvukové stíhacie lietadlá a neskôr aj “poviedenské” prehodnotenie prístupu k dodávkam výzbroje novým členom NATO zasiahli do organizačnej štruktúry CSAF. Tá pôvodne plánovala vítazným typom kompletne prezbrojiť až 6 stíhacích leteckých krídiel, čo záhŕňalo celkovo 13 letiek. Kontroverzný výsledok výberového konania spôsobil, že tieto jednotky budú užívať dva úplne odlišné stroje. V spojení so zabezpečením zásobovania náhradnými dielcami a faktom, že oba stroje používali aj iný typ munície bolo jasné, že onen “prijatelný kompromis” sa časom neblaho prejaví v kolonke prevádzkových nákladov. Celý problém ešte viac umocňovali sovietske Migy 29, ktorých sa piloti a ani velenie CSAF nemienilo vzdať a tak robilo všetko pre ich záchranu. Ozháňanie náhradných dielcov sa vyriešilo odkúpením zbytkových strojov od Nemecka za symbolickú čiastku 1USD. No a v roku 1993 sa typová roztrieštenosť zavŕšila dodávkami Falconov verzí C/D. Tie síce vychádzali zo starších A/B, po stránke avionickej a elektronickej výbavy sa však jednalo prakticky o úplne iné stroje. Taktiež bolo nutné všetky spomínané typy a verzie vhodne rozmiestniť po území ČSR. Útočiskom obľubených migov naďalej ostávalo žatecké letisko, ktoré aj napriek navýšenému počtu Fulcrumov strácalo svoj predošlí lesk. Omnoho väčšiu prioritu dostali základne na území Slovenska, do roku 1991 využívané len ako cvičné či záložné. Vzhľadom na ich blízkosť k nárazníkovej zóne sa tu začali sústreďovať početné bojové jednotky a prítomnosť výkonných a moderných stíhacích lietadiel tak bola už iba logickým vyústením. Preto len málokoho prekvapilo, že najmodernejšie verzie Falconov putovali na 42. leteckú základňu Tri duby na Sliači a po dokončení stavebných prác aj na nové letisko v Sabinove. Staršie Falcony verzí A/B prebrala 37. letecká základňa v Českých Budějoviciach a 39. letecká základňa v Přerove. Čáslavské letisko, zo začiatku prezentované ako československé výcvikové centrum pre typ F-16, nakoniec spolu s 38. leteckou základňou v Hradci Králové dostalo do výzbroje francúzske stroje Mirage 2000-5. Zvláštnosťou u Falconov je aj fakt, že s výnimkou českobudějovického 37. stíhacieho leteckého krídla ani jeden z útvarov vybavených typom F-16 nedosiahol obvyklého tabuľkového počtu. Ten mal u každého krídla zahŕňať dve bojové letky, každú s celkovo 16 lietadlami, z toho bolo 12 jednomiestnych a 4 spárky. U letiek přerovského 39. stíhacieho leteckého krídla bolo v jeho prvej letke sústredených 11 strojov F-16A a 4 F-16B, v druhej letke 10 kusov F-16A a 4 kusy F-16B. Sliačské 42. stíhacie letecké krídlo síce malo v každej letke predpísaný počet 12+4, ale bojové letky tu boli až tri. No a pre sabinovské 52. stíhacie letecké krídlo sa zase rátalo s počtami 14+4 pre prvú a 12+2 pre druhú bojovú letku. Dôvodom takéhoto nesúrodého zadeľovania k jednotlivým útvarom bolo jednak roztrieštenie pôvodne zvažovaného jedného typu na tri rozdielne, a druhak aj logická snaha velenia CSAF nemiešať z titulu rozdielnej výzbroje, technického zabezpečenia, náhradných dielcov a bojových možností viacero typov u jedného leteckého krídla.
Sľuby o výraznom zvýšení bojových schopností starších Falconov sa začali nápĺňať v polovici roku 1995. Typ F-16A/B bol okrem CSAF zavedený v drvivej väčšine európskych rmád NATO, menovite vo vzdušných silách Poľska, Nemecka, Holandska, Belgicka, Nórska, Dánska, Talianska, Grécka a Turecka. Každý z prevádzkovateľov si nedostatky svojich lietadiel veľmi dobre uvedomoval a tak modernizačný program strojov F-16 nabral medzinárodný rozmer. Už zakrátko sa však zistilo, že nebude možné vytvoriť v tomto smere akýsi štandard. Prispeli k tomu rozdielne požiadavky jednotlivých krajín. Zatial čo Holandsko, Poľsko, Belgicko, Dánsko a Nórsko plánovalo používať Falcony aj k útokom na pozemné ciele, ostatné štáty si od modernizácie sľubovali “iba” podstatné zvýšenie ich schopnosti v úlohe stíhacieho lietadla. Dané to bolo hlavne skladbou letectva, kde prvímenovaní nemali mimo F-16 vo výzbroji žiadny iný typ vhodný pre protizemné útoky. To ale nebol prípad CSAF a tá si preto zvolila lacnejšiu variantu modernizácie, t.j. dovybavenie Falconov modernými systémami pre vzdušný boj. Navrhnuté boli celkovo tri modernizačné balíky, z ktorých si zúčastnené strany mohli vybrať. To sa ale ukázalo ako mimoriadne problémová cesta, ktorá celý modernizačný program ešte viac zdržovala a nakoniec aj v Októbri 1995 definitívne pochovala. Každá krajina si tak musela riešiť modernizácie vlastnou cestou. V ČSR sa jej ako hlavný kontraktor ujal štátny podnik Aero Vodochody spoločne s výrobcom General Dynamics, postupom času sa zapájali aj ďaľšie firmy a to jak domáce tak i zahraničné. Z domácich to bola hlavne TESLA Pardubice a LOTN Trenčín, zo zahraničných izraelský IAI či americký Raytheon a motorársky koncern Pratt & Whitney.
Modernizácia mala podľa požiadaviek CSAF záhŕňať: nový systém riadenia letu, výmenu stávajúceho radaru APG-66 za modernejší a výkonnejší typ APG-68, nahradenie monochromatických CRT zobrazovačov za farebné displeje z tekutých kryštálov, nový systém prenosu dát v reálnom čase Link 16, výmena rádiostaníc za domací typ RS-506A s kódovaním, záznamník letových dát SZU-2, integráciu moderných typov protilietadlových riadených striel spolu s možnosťou ich zameriavania prostredníctvom prilbových zameriačov, zabudovanie nových systémov REB, výkonnejších pohonných jednotiek, a takisto aj veľmi dôležité predĺženie technickej životnosti o ďaľších 2000 letových hodín. Ako už bolo spomenuté vyššie CSAF do budúcna neplánovala typ F-16A/B používať k útokom na pozemné ciele a preto boli modernizované Falcony v tomto smere tak povediac “ochudobnené”. Celý analógový systém riadenia letu FLCC mal byť nahradený digitálnym typom SRL-16A vyvinutým v spolupráci firiem TESLA a IAI. Výzbroj mal pod patronátom Raytheon. Protilietadlová výzbroj bola posilnená o nové AIM-9M Sidewinder pre blízky manévrový boj. Najväčším prínosom k bojovej hodnote Falconov sa ale stali riadené strely stredného doletu typu AIM-120 AMRAAM, len nedávno zavedené do výzbroje USAF. Vo výbave československých Falconov mali nahradiť zastarávajúce AIM-7 Sparrow. Do modernizačného programu zahrnutá výmena motorov Pratt & Whitney F100-PW-200 za výkonnejšie F100-PW-220E od rovnakého výrobcu sa z finačných dôvodov nakoniec neuskutočnila. Keďže výrobné kapacity spoločnosti Aero Vodochody boli pomerne dosť vyťažené inými kontraktami, prebiehali modernizačné práce aj u LOTN v Trenčíne. Takto upravené stroje dostali oficiálne označenie F-16ACS(prípona CS - CzechoSlovak) pre jednomiestnu a F-16BCS pre dvojmiestnu variantu. V lakovni bola na všetky modernizované Falcony aplikovaná kamufláž tvorená troma otieňmi šedej farby na vrchných plochách, z ktorých dva plynulo prechádzali aj na spodné partie lietadla. Tento typ sfarbenia síce tvoril štandard stíhacieho letectva CSAF už od roku 1992, pôvodné F-16A/B však boli dodané ešte v klasickom šedom prevedení, v akom ich poznáme napríklad zo služby u USAF. V tejto súvislosti je zaujímavé, že novšie verzie F-16C/D obdržali štandardný kabát už priamo vo výrobnom závode spoločnosti General Dynamics. Posledný stroj, ktorý prešiel modernizačným programom, opustil výrobné haly LOTN v Trenčíne 11. Novembra roku 1997.
Koniec 2. studenej vojny medzi východom a západom v roku 2000 predznamenal veľké zmeny nielen v geopolitickej situácii Európy, ale hlavne v armádach členov Severoatlantickej aliancie. Bezprostredné nebezpečenstvo ozbrojeného konfliktu pominulo a mohutné ozbrojené sily, udržiavané za cenu enormných finančných nákladov, začali rázom postrádať zmysel. Naštartovala sa vlna masových redukcii jak techniky tak aj personálu, do úst politikov sa čoraz častejšie dostával výraz “malá moderná dobre vycvičená armáda” a po 11. Septembry roku 2001 aj doslova histéria okolo protiteroristických operácii. V tomto smere išla ČSR tak nejak proti dobe a nastoleným trendom. Narozdiel od ostatných členov NATO, ktorí očesávali svoje armády niekedy až absolútne neuváženým spôsobom, Hlavná snemovňa parlamentu ČSR sa rozhodla vojsko pomerne výrazne posilniť. Súviselo to jednak z rozvýjajúcim sa priemyslom a ekonomikou, posilnením peňažnej meny ale aj zo zámerom dobrovoľne vystúpiť zo štruktúr NATO a získať status suveréneho neutrálneho štátu. Nech už k tomu boli dôvody akékoľvek zámer sa dňa 1. Januára 2002 podarilo naplniť.
Zmeny po roku 2000 zpočiatku neznamenali pre typ F-16ACS/BCS nijakí závažný odklon od dovtedy zavedeného stereotypu. Naďalej tvorili výzbroj 37. stíhacieho krídla v Českých Budějoviciach a 39. stíhacieho krídla v Přerove. Stroje stratené pri haváriach síce dopĺňané neboli, aj tak ale počet prevádzkovaných lietadiel dosahoval úctihodného počtu 59 kusov. Vďaka bezproblémovému technickému zabezpečeniu a nedávnej modernizácii, pri ktorej Falcony dostali mimo iného aj ďaľší balík letových hodín, sa v podstate všetky darilo udržiavať v letuschopnom stave. Napriek rentabilnému počtu a dobrej “kondícii” pribúdalo kritických hlasov vytýkajucich americkým strojom hlavne ich vysoký vek a napriek úspešnému upgradu aj naďalej pretrvávajúce zaostávanie v letových výkonoch oproti modernejším F-16C/D. Onu “zaostalosť” spôsobovali ešte stále pôvodné motory Pratt & Whitney F100-PW-200. Tie ako už bolo spomenuté vyššie mali byť nahradené výkonnejším typom, avšak šetrenie financiami tento zámer znemožnilo. Teraz už ono “šetrenie” začalo vyvolávať diskusiu ohľadne jeho vhodnosti v tak dôležitej partii nadzvukového stíhacieho lietadla, akou pohonná jednotka bezosporu je. Jej výmena sa stala jednou z priorít prípadnej modernizácie. Aj po nej však problém vysokého veku pretrvavál naďalej. Najmladšie z Falconov zišli z výrobnej linky v roku 1983, u niektorých to však bolo o viac než 4 roky skôr. Pri výrobcom deklarovanej životnosti 25 rokov tak najstarším “efšestnástkám” ostávali ešte maximálne 4 roky aktívnej služby. Zatiaľ čo jedna skupina odborníkov na ministerstve obrany požadovala ich urýchlenú náhradu novými F-16C/D, zbytok navrhoval druhú vlnu modernizácie, ktorá by technický život predĺžila minimálne o ďaľších 7-8 rokov, čo vytvorí dostatočnú časovú rezervu na vyhlásenie výberového tendra, z ktorého vzíde ich nástupca. Zároveň mala táto modernizácia záhŕňať aj spomínanú výmenu starých motorov za výkonnejšie a úspornejšie. Tým by sa zvýšili kritizované letové výkony a znížili náklady na prevádzku.
Z uvedených dvoch variantov možného riešenia nelichotivej situácie okolo F-16ACS/BCS bola dńa 4. Decembra roku 2002 vybraná tá lacnejšia, čiže modernizácia. Ministerstvo obrany ČSR v tej dobe riešilo množstvo akvizičných programov a keďže tento stav predstavoval enormnú záťaž na štátny rozpočet, nenašli sa v ňom už dostatočne veľké zdroje na nákup tak veľkého počtu nových bojových lietadiel. Za hlavného riešiteľa bol opäť vybraný podnik Aero Vodochody spoločne s LOTN Trenčín, z americkej strany sa programu účastnili spoločnosti General Dynamics a motorárska spoločnosť Pratt & Whitney. U posledne menovaného boli do modernizácie objednané pohonné jednotky typu F100-PW-220E so systémom elektornického riadenia DEEC. Tie sa mimo vyššieho ťahu vyznačovali väčšou spoľahlivosťou a nižšou spotrebou oproti povôdným motorom. Dodatočne bola do programu zaradená aj komplexná zástavba výstražného systému odpálenia nepriateľskej protilietadlovej riadenej strely typu SPO-2002A, ktorého výrobcom je TESLA š.p. v spolupráci so štátnym podnikom Zbrojovka Vsetín. Zároveň stroje dostanú aj nový odpovedač IFF a zariadenie pre plánovanie misií typu SPM-16A. Takto zostavený modernizačný balík sa týkal 57 z pôvodného počtu 59 strojov, kedy jeden(ev. č. 2667) bol zničený pri havárii a druhý(ev. č. 2054) odstavený ako zdroj náhradných dielcov. Samotné práce, prebiehajúce v rozpätí Január 2003 - Marec 2004, si opäť z kapacitných dôvodov Aero a LOTN medzi sebou rozdelili a po ich dokončení lietadlá opúšťali výrobné haly pod označením F-16ACSM/BCSM.
Neboli to však len zmeny technického charakteru, ktoré sa v tej dobe bezprostredne dotýkali strojov F-16ACSM/BCSM. Ododňa 1. Marca roku 2003 vstúpila do platnosti nová koncepcia CSAF. Tá mimo vzniku nových bojových útvarov zahŕňala aj rušenie niektorých stávajúcich. Ojedinelým javom neboli ani mohutné presuny leteckej techniky medzi jednotlivými letkami. Tie sa dotkli aj 37. stíhacieho krídla v Českých Budějoviciach. Všetky jeho letuschopné(aj neletuschopné) stroje mali byť presunuté na letisko v Žatci, kde nahradili v tej dobe postupne vyraďované sovietske Migy 29 a stali sa súčasťou novovytvoreného 31. stíhacieho leteckého krídla PVO. Tým sa F-16ACSM/BCSM začlenili do hotovostného systému PVOŠ. To už však mal byť jeden z posledných zábleskov služby týchto lietadiel u CSAF. Zmena geopolitickej situácie po roku 2000 sa začala prejavovať čoraz väčším nezáujmom USA na odbornej technickej podpore amerických strojov slúžiacich mimo štruktúr amerického letectva. Pokiaľ v priebehu 2. studenej vojny nebolo nutné kvôli nedostatku náhradných dielcov odstaviť jediný Falcon, po jej skončení sa už velením CSAF mimoriadne neobľúbená kanibalizácia stala takmer nepostrádateľnou. To odniesli hlavne “staršie efšestnástky”, ktorých podpora bola obetovaná v prospech novších F-16C/D. Počet letuschopných strojov sa tak postupne znižoval a hrozilo, že zakrátko spadne pod rentabilnú úroveň. Celá situácia nakoniec vyvrcholila v roku 2005, kedy bol oficiálne oznámený zámer všetky ostávajúce F-16ACSM/BCSM vyradiť. Po prehodnotení finančných možností a faktu, že by v prípade uskutočnenia tohto zámeru ostali celé dve stíhacie krídla bez leteckej techniky sa velenie CSAF rozhodlo stroje ponechať vo výzbroji. Nahrávala tomu i skutočnosť, že len nedávno bola Falconom za nemalé financie predĺžená životnosť do roku 2011-2012.
Spomínaného obdobia sa dožilo iba 28 aktívne lietajúcich strojov. Napriek tomu, že sa do spomínaného medzného roku 2011 nepodarilo vyčleniť dostatok finačných prostriedkov na ich plnohodnotnú náhradu, iná varianta než vyradenie do úvahy neprichádzala. ČSR sa ešte v roku 2005 zapojila do francúzského programu viacúčelového nadzvukového bojového lietadla Rafale. Práve tento typ mal v budúcnosti vo výzbroji CSAF nahradiť nielen F-16ACSM/BCSM ale neskôr aj podstatne novšie F-16CCS/DCS a Mirage 2000-5CCS/DCS, u námorníctva CSN pre zmenu americké palubné F/A-18C/D. Velenie CSAF ale s touto generačnou výmenou otáľalo z dôvodu dostatočnej zbytkovej technickéj životnosti “novších” Falconov a francúzskych strojov Mirage. Dokonca uvažovalo o ďaľšej vlne modernizácii oboch zmieňovaných typov. Nech už by rozhodnutie bolo akékoľvek, F-16ACSM/BCSM ostávali stranou všetkým úvahám o ich zachovaní. Následujúce údalosti však ukázali, že “staré” Falcony tak skoro z československého neba nezmiznú. Dňa 16. Júna 2011 boli na základe rozkazu ministra obrany č. 151/2011 z Marca toho istého roku započaté práce na výstavbe Leteckého centra bojovej prípravy gen. Viléma Stanovského na letisku Pacov - Kámen. To malo mimo dvoch letiek bojovej prípravy, určených na preškolovanie pilotov na nové typy lietadiel, obsahovať aj dve letky tzv. Agresorov. “Agresory” neboli v československom letectve nijakou novinkou. Ich koreňe siahali do polovice 90tych rokov, kedy sa na leteckej základni v Přerove sformovalo Letecké krídlo špeciálneho výcviku. Obsahovalo taktiež dve letky, vtedy pochopiteľne vyzbrojené hlavne z aktívnej služby vyradenými sovietskými strojmi z éry ČSĽA. Vzhľadom na osamostatnenie sa ČSR a vyhlásenie neutrality bolo do budúcna nutné počítať zo širšou škálou hrozieb a keďže dovtedy “agresory” cvičili iba taktiku východných mocností, muselo sa odteraz v tejto veci pozerať aj západným smerom. S tým samozrejme súvisel aj výber vhodnej leteckej techniky pre pilotov simulujúcich vo vzdušných súbojoch západné mocnosti, konkrétne USA a štáty západnej európy. Pre letku “White Scream”, predstavúcu západnú európu, bolo z prebytkov britskej RAF a nemeckej Luftwaffe zakúpených celkovo 8 kusov lietadiel Eurofighter Typhoon, ktoré doplnilo 6 cvičných L-139C Albratos. Na letku “Blue Strike”, simulujúcu letectvo USA, už čakali upravené bitevné A-10A Thunderbolt, ale zúfalo chýbajúce stíhacie lietadlá stále chýbali. Velenie CSAF nechcelo do tejto úlohy uvolniť typ F-16CCS/DCS a tak voľba padla na F-16ACSM/BCSM. Celkom 8 strojov prešlo pred zaradením k “agresorom” upgradom, pri ktorom dostali špeciálne komunikačné vybavenie AGR(AGResor)a ďaľších 5-6 rokov života. Dané úpravy sa tentokrát týkali výlučne iba jednomiestnych F-16ACSM a prevádzal ich podnik LOTN z Trenčína. Najviditelnejším rozlišovacím znakom oproti ostatným F-16 lietajúcich u CSAF bola kamufláž. Československý štandart v podobe troch otieňov šedej farby navrchu a dvoch na spodku lietadla nahradila klasická šeda varianta, v ktorej boli pôvodné F-16A/B dodané do ČSR na začiatku 90tych rokov. Všetky upgradované Falcony prevzalo CSAF v Januáry 2012, čiže ešte pre dokončením výcvikového centra v Pacov-Kámen. Tam však “efšestnástky”, teraz označené F-16ACSM-AGR, pôsobili iba necelé 3 roky, po ktorých došlo k výmene jednotlivých letiek medzi výcvikovými centrami. “White Scream” i “Blue Strike” zamierili do Přerova, odkial naoplátku do Pacov-Kámen putovali letky “Red Alert”(Rusko) a “Yellow Temptation”(India, Čína, Kórea).
Definitívny koniec aktívnej kariéry “starých” Falconov prišiel v roku 2018, kedy ich vo výzbroji letky “Blue Strike” konečne nahradili novšie F-16CCS-AGR. Tým sa zavŕšila 26ročná, veľmi bohatá ale aj veľmi rozporuplná služba tohto typu v štruktúrach CSAF. Po dvoch kusoch prevzalo Letecké múzeum CSAF v Kbeloch(ev. č. 3391, 3702 v sfarbení “Agresor”) a Technické múzeum v Košiciach(2655, 3562), jeden exponát(3588) možno vidieť aj vo Vojenskom múzeu M. R. Štefánika na letisku v Piešťanoch. Mylne by sme sa však domievali, že “staré” Falcony týmto odišli nadobro. Veľká väčšina z nich ešte stále, ticho a skryte pred očami verejnosti, slúži ako zdroj náhradných dielcov na československých základniach prevádzkujúcich typ F-16CCS2/DCS2.
Nehody a katastrofy F-16A/B(a ich neskorších upravených verzii) v službách CSAF v obdobii rokov 1992 - 2006
Vzhľadom na pomerne intenzívnu prevádzku a letecký výcvik sa týmto strojom nevyhli havárie a bohužial ani katastrofy s ľudskými obeťami. Zpočiatku bola za vinu dávaná pomerne drastická generačná výmena techniky, čo kládlo enormné nároky na pilotov doteraz zvyknutých lietať na sovietských strojoch. Neskôr s pribúdajúcim vekom lietadiel už to boli hlavne problémy technického charakteru.
29. December 1992
F-16A, ev. číslo 2846
39. letecká základňa Přerov
391. stíhacia letka “Ambitious Tigers”
Počas cvičného letu prekročil pilot poručík Jaromír Smejkal letové limity stroja následkom čoho nad ním stratil kontrolu. Lietadlo dopadlo do lesného porastu v katastry obce Brumov-Bylnice a bolo zničené. Pilot sa úspešne katapultoval a ostal nezranený. Príčinou bola nezvládnutá technika pilotáže a nedodržanie predpisov o bezpečnosti lietania na type F-16.
12. Február 1993
F-16A, ev. číslo 2219
39. letecká základňa Přerov
391. stíhacia letka “Ambitious Tigers”
Katastrofou sa skončil cvičný let majora Vladislava Nováka. Pri pristávacom manévry došlo vplyvom nízkej rýchlosti v približovacej zatáčke k skĺznutiu stroja a následnému pádu po krídle. Pilot sa síce stihol katapultovať, vzhľadom na nezvyklú polohu lietadla však katapultáž nebola úspešná. Novák pri nej utrpel ťažké zranenia, ktorým po prevoze do nemocnice podľahol. Za príčinu katastrofy bola uznaná nezvládnutá technika pilotáže.
20. Apríl 1993
F-16A, ev. číslo 3177, F-16A, ev. číslo 3040
37. letecká základňa České Budějovice
372. stíhacia letka “Black Gunmans”
Pri nácviku vzdušného boja došlo vo výške 2750m k zrážke oboch lietadiel, ktoré sa následkom poškodenia zrútili do poľa v blízkosti obce Sedlec severne od Českých Budějovíc. Pilot poručík Jiří Janota(3177) narazil zospodu do lietadla poručíka Daniela Stránského(3040). Stránský sa stihol z rozpadajúceho stroja katapultovať a vyviazol s ľahkými zraneniami, Janota pri katastrofe zahynul. Príčinou tragédie bola nezvládnutá technika pilotáže a zlyhanie ľudského faktora, kedy poručík Janota prekročil povolenú rýchlosť zblíženia lietadla stíhača s lietadlom cieľom. Taktiež nebola dodržaná ani minimálna vzdialenosť a výškový rozostup medzi lietadlami, začo bola určitá miera zodpovednosti priznaná aj orgánom riadenia letovej prevádzky.
2. September 1997
F-16ACS, ev. číslo 3422
37. letecká základňa České Budějovice
371. stíhacia letka “Dark Riders”
Pri cvičnom lete sa zrútil stroj plukovníka Miroslava Sochra. Pilot sa vo výške 500m bezpečne kataputoval, zatiaľ čo neovládateľný stroj dopadol do priestoru VVP Libavá a bol zničený. Príčinou havárie bola porucha palivového systému. Pilot vyviazol bez zranení.
7. Marec 2000
F-16BCS, ev. číslo 2667
39. letecká základňa Přerov
391. stíhacia letka “Ambitious Tigers”
Počas nácviku predvádzacieho letu pri príležitosti konania leteckých dní CSIAD 2000 sa neďaleko od pristávacej dráhy přerovského letiska zrútil stroj pilotovaný majorom Jiřim Švancarom a nadporučíkom Josefom Kušnírom. Obaja sa bezpečne katapultovali a ostali nezranení, lietadlo bolo zničené. Príčinou havárie bola nezvládnutá technika pilotáže.
28. Júl 2006
F-16ACSM, ev. číslo 3335
39. letecká základňa Přerov
392. stíhacia letka “Black Cougars”
Vplyvom technickej poruchy na pohonnej jednotke havaroval stroj pilotovaný plukovníkom Jurajom Šmidriakom. Vo výške 2000m došlo k vysadeniu motora, ktorý sa pilotovy už nepodarilo znovu spustiť. Kedže návrat na materskú základňu nebol možný, nasmeroval stroj do neobývanej oblasti a v bezpečnej výške sa katapultoval. Lietadlo bolo zničené, pilot ostal nezranený. Príčinou bola technická porucha.
6. Júl 2009
F-16ACSM, ev. číslo 2975
37. letecká základňa České Budějovice
371. stíhacia letka “Dark Riders”
Stroj pilotovaný podplukovníkom Danielom Soukupom bol poškodený pri pristávacom manévry na letisku v Českých Budějoviciach. Pilot pri pristátí nedodržal predpísanú rýchlosť klesania a dráhy sa lietadlo dotklo až v jej polovici. Soukup následne chcel stroj ubrzdiť, vzhľadom na mokrý povrch dráhy sa mu to nepodarilo a tak sa rozhodol v súlade s predpismi pre katapuláž. Lietadlo zastavilo až v trávnatom poraste zhruba 400m od konca pristávacej dráhy a bolo neopravitelne poškodené. Pilot vyviazol bez zranení. Príčinou bolo nezvládnutie pristávacieho manévru a neadekvátna reakcia pilota.
Stroje F-16A/B a ich neskoršie modernizované varianty sa počas služby u CSAF mohli popýšiť hneď niekoľkými prvenstvami. Tým asi najväčším je fakt, že išlo o vôbec prvý typ bojového lietadla západnej proveniencie v štruktúrach CSAF a spolu s ním prišla do ČSR aj výsostne západná letecká munícia. Zabudnúť netreba ani na vôbec prvý na západe vyrobený letecký simulátor zavedený v našom vojenskom letectve. Stroje evidenčných čísiel 2904(F-16A) a 3099(F-16B) lietajúce u 39. stíhacieho leteckého krídla zo základne v Přerove sa zúčastnili na tradičnom stretnuti tigrých letiek NATO “Tigermeet 94”, konané na základni Miroslawiec v Poľsku. Bolo to vôbec po prvýkrát v histórii kedy československí piloti dostali pozvánku na túto akciu. V nasledujúcom období už boli jej pravidelnými účastníkmi, do roku 1998 vždy na type F-16A/B. Taktiež sa Falcony stali prvými stíhacími lietadlami vo výzbroji letky “agresorov” simulujúcich letectvo USA. No a v neposlednom rade treba zmieniť ešte jeden ďaľší primát, a síce že v roku 2001 bolo na nich ako vôbec prvých v štruktúrach CSAF najskôr testované a neskôr aj aplikované výsostné označenie v prevedeni Low Visibility.
Až v roku 2001, temer 10 rokov po vyhlásení jeho víťaza, bol orgánmi vojenskej polície prešetrený tender na nadzvukové bojové lietadla. Veľkú úlohu v jeho škandalóznom výsledku zohrali korupčné praktiky zo strany USA ako aj ich chorobná snaha ovládnuť západoeurópsky zbrojársky trh. V súvislosti s tým bolo celkovo päť osôb s československým občianstvom vzaných do väzby z dôvodu brania úplatku a podvodu voči ČSR. Paradoxom je, že niektorým z nich sa súdom vymeraný trest skončil skôr, než “staré” Falcony nadobro opustili československé nebo.
- Přílohy
-
-
-
-
-
-
-
-
