Diskusní fórum modelářů

nebo toto ?
viewtopic.php?f=254&t=40380

Po dlhých siedmich rokoch sa vraciam k pokračovaniu príspevkov inšpirovaných "žabími" knihami Jana Drnka (alternatívna história). Posledné roky bol tento môj virtuálny koníček v útlme. Oženil som sa, stal sa otcom, dlhší čas som mal časovo aj inak veľmi náročnú prácu a ešte aj som sa v rozpätí piatich rokov štyri razy sťahoval. Českým čitateľom sa ospravedlňujem sa, že nové príspevky budú v slovenčine. Hoci čeština je v časovom poradí môj skorší - prvý materinský jazyk, neovládam ju tak dobre ako slovenčinu a písanie v češtine mi ide o niečo ťažšie. Takže poďme na to.

Nasledovný príspevok vchádza z knihy Jana Drnka Žába a škorpion. V nej sa dočítame o stretnutí európskych veľmocí začiatkom septembra 1939. A to ma inšpirovalo k nasledovnému...

Letecké meetingy medzi Mníchovskou a druhou svetovou vojnou. Prvý meeting – október 1939

9.septembra 1939, teda v posledný deň (neúspešnej) odzbrojovacej konferencie v Londýne, predniesli zástupcovia Nemecka pozvanie na letecký meeting vojenských lietadiel mocností zúčastnených na konferencii. Nemalo ísť o súťažné stretnutie, akými boli mítingy v Curychu, ale „odkrytie kariet“ v záujem zachovania mieru a mierovú formu porovnania výkonov - najmä stíhacích lietadiel formou cvičných súbojov.
Taliansko, ktoré sa konferencie nezúčastnilo, ponúklo hostenie tohto nového druhu mítingu na svojom území. Taliansko by sa tak mohlo zúčastniť mítingu napriek tomu, že s ním prvý návrh nepočítal. Vzhľadom na blížiace sa jesenné počasie bol návrh prijatý a míting sa uskutočnil koncom októbra 1939 na juhu Talianska. Vďaka Taliansku sa podarilo zorganizovať stretnutie v doslova rekordnom čase. Bolo to však aj vďaka tomu, že míting sa obmedzil výlučne na stíhačky. Porovnanie bombardérov, ako aj simulácia bojov „vlastný bombardér – protivníkova stíhačka“ mali prísť na rad až v roku 1940.

Nemecko ako iniciátor meetingu vyslalo najnovšie Messerschmitty Bf109E-3, teda to najlepšie, čím disponovalo. Jednak išlo o jediný typ vo výzbroji, no v pozadí úvah bolo aj vedomie si nadradenosti Bf109E nad prípadnými protivníkmi a teda i záujem demonštrovať svoju technickú vyspelosť a úroveň výzbroje.
Veľká Británia sa uspokojila s vyslaním typu Hawker Hurricane. Kalkulovala s tým, že z porovnania menej výkonného Hurricanu so zahraničnými typmi bude možné teoreticky odvodiť porovnanie Supermarine Spitfire s prípadnými protivníkmi. Nemožno vylúčiť aj snahu Albionu „nevyzradiť všetko“.
Francúzsko, ktoré nebolo od Nemecka oddelené morom, sa potrebovalo reálne presvedčiť o úrovni produkcie svojho leteckého priemyslu. Okrem typu Morane-Saulnier MS.406 vyslalo na stretnutie ak čerstvo zavádzané Bloch MB.152 (nakoľko boli výkonnejšie, ako MB. 150), v tom čase najvýkonnejšiu francúzsku stíhačku v radovej službe. Mítingu sa zúčastnila aj francúzskym letectvom používaná americká stíhačka Curtiss Hawk 75A--1, napriek tomu že výhľadovo mala byť presunutá do kolónií (novšie verzie napriek vyšším výkonom a silnejšej výzbroji už nemali byť kupované, vzhľadom na neúmerne vysokú cenu i prehnané požiadavky americkej strany).
Taliansko sa mítingu zúčastnilo najnovším, práve zavádzaným typom Macchi MC.200 Saetta a tiež staršími Fiat G.50 Freccia.

Míting trval približne dva týždne. V stručnosti výsledky:

Nemecko malo dôvod pre 100% spokojnosť. Jeho Bf109E výrazne prevyšoval všetky zúčastnené typ s perspektívou prvenstva v tejto kategórii. Napriek tomu, že nemeckí letci i politici o existencii výkonného Spitfire vedeli a nepodceňovali ho.

Taliansko bolo s výsledkom mítingu v zásade spokojné. MC.200 prevyšoval MS 406 a bol vyrovanný súper Hurricane. G.50 bol zas rovnocenný typu MS.406. Náskok Bf109 pred talianskymi typmi nebol dôvod na obavy, pretože boj medzi týmito dvomi štátmi prakticky nepridal do úvahy. Napriek tomu padlo rozhodnutie do konca roka 1939 ukončiť výrobu Fiat G.50 a naopak urýchliť vývoj a výrobu Reggiane Re.2000, ktorý sľuboval vyššie výkony a to napriek tomu, že talianske letectvo pôvodne o tento typ nemalo záujem.

Veľká Británia trpko ľutovala, že na míting nevyslala výkonnejší Spitfire, pretože hoci by Hurricane nepochybne dokázal byť pre Bf109 nebezpečný protivník, jeho zaostávanie najmä v rýchlosti bolo neprehliadnuteľné. Ostrovná veľmoc tak vyšla aj z tohto priateľského porovnania síl pokorená.

Najväčšiu hlavu v smútku malo Francúzsko, pretože hlavnej opore jeho stíhacieho letectva typu MS.406, aj výkonnejšiemu MB.152 bol nemecký Bf109E jednoznačne nadradený. Vlastne po G.50 išlo o druhý najmenej výkonný stroj mítingu a dokonca aj americký Hawk 75A-1, rovnako rýchly ako MS.406 a pomalší ako MB.152, obstál lepšie vďaka svojej obratnosti a iným letovým vlastnostiam. Francúzsko chtiac nechtiac muselo reagovať podobne ako Taliansko. Výroba MS.406 (a tiež staršej verzie Blochu MB 150) bola do konca roka 1939 ukončená. MB.152 ostal vo výrobe, avšak objednávka bola znížená. Naopak objednávky sa dostala spoločnosť SNCAO na svoj typ CAO.200, o ktorý francúzske letectvo pôvodne záujem nemalo. No najmä bola daná vysoká priorita vývoja pripravovaných Bloch MB-155, Morane-Saulnier M.S.450, Arsenal VG-33 a Dewoitine D.520.
Francúzsko zároveň na preklenutie najbližšieho obdobia objednalo v Holandsku typ Koolhoven F.K.58. ten sa síce napokon do výzbroje nedostal, ale objednávka po pomohla k rozbehnutiu výroby, čo, ako uvidíme ďalej, ocenilo samotné holandské letectvo.

Spomenuli sme, že nákup modernejších verzií Curtiss Hawk 75 bol francúzskou vládou a velením letectva pôvodne zamietnutý z dôvodu už uvedenej vysokej ceny a ďalších neúmerných požiadaviek. Avšak v reakcii na prvý uvedený meeting, došlo koncom roka 1939 k priateľskej návšteve francúzsky stíhačov s anglickými. Miestom stretnutia bola Británia. Francúzi sa ho zúčastnili s nimi používaným americkým typom Hawk A-1, Britániu už tento raz reprezentoval Spitfire.
Hoci Spitfire bol nedostižne rýchlejší, Hawk mal lepšiu stúpavosť a dokázal Spitfire hladko vymanévrovať. Toto stretnutie však bolo neoficiálne bez publicity a výsledok súťaženia Spitfiru a Hawk A-1 si Francúzsko nechalo pre seba. Vláda a velenie letectva usúdili, že doobjednanie novších verzií Hawku s perspektívnym nasadením v kolóniách by bolo prínosom, avšak v rokovaniach s USA resp. firmou Curtiss sa nijako nebude ustupovať a v prípade nepriaznivých podmienok rokovania skončia.
Americký výrobca vidiac jednoznačnú neochotu Francúzska akceptovať prehnané požiadavky a informovaný o rozbehu výroby vo francúzskych leteckých továrňach, bol nútený ustúpiť zo svojich nárokov. Curtissu aspoň ako náplasť na zastavenie francúzskych objednávok podarilo predať menšiu sériu H75-A-2 Nórsku (ktoré vyrobilo ďalšie v licencii), ako aj H75A-4 Holandsku pre jeho východoázijské kolónie. V tejto ho však počtom predaných lietadiel predbehol Brewster.
Curtiss Hawk 75 neskoršej verzie sa však predsa napokon do výzbroje francúzskeho letectva dostali. V lete 1940 v čase rastúceho napätia vo východnej Ázii bolo potrebné urýchlene doplniť výzbroj koloniálneho letectva. Nakoľko všetky Hawky A-1 už boli premiestnené do Francúzskej Indočíny (mali zo všetkých typov stíhačiek francúzskeho letectva suverénne najväčší dolet), Francúzsko našlo riešenie v dohode s Holandskom. Holandsko objednalo Hawky A-4, avšak uvedomilo si absenciu strmhlavých bombardérov vo svojich kolóniách bezprostredne ohrozených Japonskom. Francúzsko ktoré malo objednané americké strmhlavé bombardéry v USA sa preto dohodlo s Holandskom na výmene stíhačiek za strmhlavé bombardéry. Stoje vyrobené v USA tak boli expedované priamo do Indočíny resp. Indonézie.

Letecké meetingy medzi Mníchovskou a druhou svetovou vojnou. Druhý meeting – jún 1940

Míting sa uskutočnil v neutrálnom Švajčiarku. Vzhľadom na početnú účasť bol míting podstatne dlhší. Nie všetky štáty sa ho však zúčastnili od začiatku do konca. Účasť:

Nemecko tak ako pred trištvrte rokom vyslalo Messerschmitt Bf109E-3.
Veľká Británia tento raz vyslala namiesto Hurricanu Supermarine Spitifre, dokonca najnovšie Mk.II z úvodnej série.
Francúzsko, ktoré si potrebovalo napraviť pošramotenú reputáciu z meetingu spred roka, zastupovali najvýkonnejšie typy z jeho produkcie - Dewoitine D.520 a CAO.200.
Taktiež Taliansko vyslalo dva typy: už známy MC.200 Saetta a horúcu novinku Reggiane Re.2000 Falco.
Pozoruhodné bolo, že malé Československo vyslalo tiež dva typy, čím vyčnievalo nad Nemecko (najsilnejší štát Európy) a Britániu. Boli to Avia B-135 a Letov Š-51. Vzhľadom na stále čerstvú skúsenosť vzájomného vojnového zápasu, cvičné súboje medzi nemeckými a československými typmi neboli vykonané a ich porovnanie bolo vykonané iba odvodením od súbojov Bf109, ako aj B-135 a Š-51 s inými typmi.
Holandsko rovnako ľudnaté ako ČSR a navyše disponujúce koloniálnymi zdrojmi síce vyslalo tiež dva typy, ale neporovnateľne slabšie ako ČSR. Staršie Fokker D.XXI ako jediný zúčastnený typ mal ešte pevný podvozok. Jeho druhým účastníkom bol výrazne modernejší Koolhoven F.K.58 (s motorom Hispano-Suiza 14AA vyrobené v Holandsku). Fokker D.XXI sa vlastne mítingu vôbec nemal zúčastniť, pretože podmienkou bol dolnoplošník so zaťahovacím podvozkom. Holandsko si však vyžiadalo výnimku domnievajúc sa, že D.XXI dokážu obstáť v súboji s Bf109 vďaka lepšej obratnosti. Výsledok cvičných súbojov s Nemcami však bol pre Holandsko šokom.
Rumunsko zastupoval jeho vlastný typ IAR 80 a na poslednú chvíľu sa pridala aj Juhoslávia s priamo z továrne dodanými predsériovými Rogozarski IK-3, pilotovanými skúšobnými pilotmi.
Výnimku predstavovalo Maďarsko, pretože nemalo vo výzbroji vlastný domáci typ, ale licenčný nemecký Heinkel 112.
Pozorovateľmi bez vlastných súťažiacich stíhačiek boli Fínsko, Švajčiarsko a Grécko.

Ako najlepšie vyšli z porovnania Spitfire a Bf109E. V tesnom závese bola skupina typov Re.2000, Avia B-135, D.520 a CAO.200. Citeľne menej výkonné boli IK-3, Š-51, MC.200, He 112. Najslabšími účastníkmi boli F.K.58 a IAR 80.

V stručnosti výsledky:
Francúzsko, Veľká Británia i Taliansko si napravili reputáciu po prvom mítngu z roku 1939. Plne spokojné bolo i Nemecko, pretože Francúzsko ani Británia už nepredstavovali rivalov ani možných nepriateľov. Navyše na rysovacích doskách sa už črtala budúca verzia Bf109F sľubujúca výrazný nárast výkonov.
Československo si potvrdilo, že jeho B-135 patrí k svetovej špičke. Napriek tomu si velenie letectva uvedomovalo, že ak o rok či dva príde najmä Nemecko s novou generáciou Bf109, zopakuje sa situácia z rokov 1937-38 a československý priemysel nebude schopný okamžite reagovať vývojom a výrobou modernejšieho typu.
Rumunsko pochopilo, že napriek záujmu udržať vo výrobe vlastný typ IAR 80 a modernizovať ho, musí si zaobstarať výrazne výkonnejší typ v zahraničí. Podobne zmýšľalo i Maďarsko.
Holandsko po mítingu okamžite zrušilo objednávky typu D.XXI (čo znamenalo koniec jeho výroby) a o niekoľko mesiacov po vypuknutí vojny na území Francúzskej Indočíny sa ich doslova zbavilo urgentným vyslaním do svojich ďalekovýchodných kolónií. V Európe mal slúžiť výlučne typ F.K.58, ktorého výroba dostala prioritu. Nakoľko vo Francúzsku v roku 1940 došlo k riadnemu rozbehnutiu výroby nového výkonného D.520 a blížila sa výroba Bloch MB-155 a Morane-Saulnier M.S.450, francúzske letectvo súhlasilo s prevedením svojej objednávky na letectvo holandské. Tým sa tento typ dostal do holandskej výzbroje prakticky ešte v lete 1940. Stalo sa tak k veľkej neľúbosti firmy Fokker, ktorá mala tradičný výrazný náskok pred menším konkurentom.
Juhoslávia si uvedomila, že svoj práve dokončený typ IK-3 nebude schopná vyrábať v počtoch ako Československo svoju Áviu a taktiež pocítila potrebu doplnenia svojho stíhacieho letectva výkonnejším zahraničným typom.
(Pozn.: ČSR, Rumunsko, Juhoslávia vyslali na jeseň 1940 v reakcii na druhý letecký míting svoju druhú nákupnú misiu do USA. Koncom roka 1940 sa k nim pridal aj nový člen Malej dohody – Maďarsko.)

Dobréééé...... a slovenčina myslím vonkocom nevadí..... aspoň pre nás , ktorí čo-to pamätáme
Apropo: už víš, co v americe nakoupíme?
Kdysi dávno ( v době "předžabí) jsem načmáral čs. Hawk 75 i Hawk 81 ... asi je čas na kvalitnější malůvku, když už mám lepší výkresy

Veľmi pekne ďakujem za vľúdne slovo. Prezradím to, aj keď to bude mnohým pripadať ako lacný, béčkový príbeh: ČSR získa Mustangy. Ba čo viac, Malá Dohoda bude iniciátor ich vzniku. Poprosím ešte o trpezlivosť, v duchu cimrmanovskej tradície bude príspevok rozdelený na "úvodný seminár" a na samotné "predstavenie". Vlastný príbeh je hotový, ešte musím spracovať ten teoretický úvod. Pôvodne som chcel Malú Dohodu vyzbrojiť typom Bell P-39 Airacobra, špekuloval som nad Hawker Typhoon, ale príbeh nemal tú správnu šťavu.

Než bude hotový príbeh o Mustangoch, vyvinutých pôvodne pre Malú dohody, jedno odbočenie:

Krátka kariéra stíhačky Letov Š-51 v československom letectve 1940-42.
V decembri 1938 sa uskutočnila porada zástupcov ministerstva obrany ČSR (MNO), vrchného velenia letectva a zástupcov hlavných leteckých výrobcov Avia, Letov a Aero. Vedenie MNO aj velenie letectva bolo znepokojené haváriu prvého prototypu pripravovanej stíhačky Avia B-35, ktorá znamenala citeľné oneskorenie výroby a zavedenia do výzbroje pravdepodobne najdôležitejšieho a najpotrebnejšieho druhu z nových pripravovaných zbraní.
MNO i vojenské letectvo síce malo záujem o vyzbrojenie stíhacieho letectva jediným štandardný typom, ako tomu bolo v prípade Ávie B-534, avšak po havárii prototypu B-35 si uvedomilo potrebu mať záložný typ pre prípad ďalšieho zdržania sériovej výroby B-35.
Ako najperspektívnejší bol posúdený návrh Letov Š-51. To by zároveň riešilo výrobný program v prevažne štátnom výrobnom podniku. Očakávalo sa, že sa zopakuje situácia s typom Š-231, ktoré boli v veľmi obmedzenom množstve objednané a po krátkej službe neskôr odpredané.
MNO si však určilo podmienku, že do roka musí existovať plnohodnotný letu schopný prototyp. Ten sa skutočne v priebehu roka 1939 podarilo postaviť a vykazoval veľmi solídne parametre, čo bolo prekvapivé nie len pre vedenie armády a konkurenciu Letova, ale aj pre samotného výrobcu - spoločnosť Letov. Hoci výrobca dokázal prisľúbiť sériovú výrobu až na leto 1940, bola objednaná prvá séria.
Typ Š-51 mal oproti konkurenčnému B-35 len o málo nižšiu rýchlosť, niektoré parametre boli porovnateľné. Výzbrojou však Letov Áviu prekonáva, pričom výzbroj dvoch kanónov mali v roku 1940 v Európe len štyri typy: Bf 109E, Bloch 152, Letov Š-51 a ešte Heinkel 112, ktorého výroba už len dobiehala v licencii v Maďarsku.
Pretože v roku 1940 neboli plánované počty stíhačiek zďaleka naplnené a prezbrojenie stíhacieho letectva malo naďalej prioritu pred inými druhmi zbraní, MNO objednalo ďalšiu, tentoraz už veľkú sériu Š-51. Tá bola splnená začiatkom leta 1941. A napriek tomu, že Š-51 slúžil vo výrazne menšom počte ako B-35, aj tak bolo podstatne viac, ako sa koncom roka 1938 očakávalo. Velenie letectva sa ich v žiadnom prípade nemienilo zbaviť, ako jeho pred niekoľkými rokmi jeho dvojplošného predchodcu Š-231.
A predsa sa stalo, že kariéra Letova Š-51 bola v ČSR veľmi krátka, napriek solídnym výkonom a veľmi dobrej palebnej sile. Prečo sa tak stalo si povieme v budúcom príspevku o Mustangoch.

Príbeh Mustangov v československom letectve - teoretická úvaha

Moja vojensko-historická fikcia o hľadaní spoločného výkonného stíhacieho lietadla štátov Malej dohody, ktorá nasleduje za týmto teoretickým úvodom, je inšpirovaná knihou Jana Drnka Žáby v mlíku. Avšak vzápätí sa od tejto predlohy odpútava a s nasledovnou knihou Žába a škorpion a ďalšími už nie je „kompatibilná“. Vysvetlím, čo ma k tomu viedlo.
Pán Drnek ako autor posiela bezprostredne po Mníchovskej vojne do ČSR britského priekopníka prúdového pohonu Franka Whittleyho a neskôr necháva československý priemysel vyvinúť ako prvý na svete prevádzky schopné prúdové bojové lietadlo.
Toto lietadlo už v roku 1942 úspešne zasahuje do bojov. V knihe je to vysvetlené tým, že (počínajúc knihou Žába a škorpion) ČSR bohatne na ťažbe uránu a môže tak štedro investovať do svojej obranyschopnosti. Konkrétne v technológii prúdových lietadiel ČSR dokonca predstihne Nemecko.
Nie som recenzent a plne rešpektujem spisovatelovu vôľu. Ba čo viac, ako čitateľ som si bojové nasadenie československej prúdovej Ávie v Žáby v bouŕi a ešte viac v Žáby na prameni skutočne vychutnal. No pokiaľ sa snažíme načrtnúť „reálnejšiu alternatívnu históriu“, v ktorej by povedzme po Mníchovskej vojne Británia s Francúzskom skutočne začali budovať svoj jadrový program; a pokiaľ by im Československo naozaj dodávalo urán - istotne by nezbohatlo „z roka na rok“. A ak ešte aj v tom pripustíme, že príjmy z uránu pre ČSR by boli rýchle a veľmi rozsiahle, aj tak si nedokážem predstaviť tak rekordne rýchly vývoj novej vojenskej technológie, ako aj jej zavedenie do bežnej prevádzky.
Hľadal som teda na svoju dobu supermoderné, no konvenčné vrtuľové lietadlo, ktoré by výrazne pomohlo v československej protiofenzíve v auguste 1942. Zadanie som si uložil nasledovné: musí to byť primárne stíhací typ, ktorý by v roku 1942:
1) bol prinajmenšom rovnocenný výkonným sovietskym stíhačkám Jak-1 a MiG-3, plus prekonáva rýchly bombardér Petljakov Pe-2,
2) mal výzbroj ktorou možno zdolať aj veľmi odolný „lietajúci tank“ Iljušin Il-2.
Požadované parametre teda sú maximálna rýchlosť aspoň blížiaca sa hranici 600km/h a silná výzbroj, minimálne buď štyri veľkorážne guľomety, alebo dva kanóny.

A je tu ešte jeden dôležitý faktor: pokiaľ zvolím lietadlo zo Spojených štátov amerických, musí byť Malej dohode dodané do začiatku decembra 1941, pretože po japonskom útoku na Pearl Harbour uvalí vláda USA embargo na vývoz vojenského materiálu a to aj bojujúcim spojencom. (Je ťažké v danej alternatívnej histórii modelovať, koľko by embargo trvalo. Hoci môj nasledovný príbeh americkej stíhačky vo farbách ČSR sa od Drnkovej alternatívnej histórie zámerne odkláňa, podľa zmienok o tichomorskom bojisku v knihách Žáby v bouři a Žáby na prameni laicky odhadujem dĺžku amerického embarga minimálne na trištvrte roka, teda približne do leta 1942. To je však už Malá Dohoda vo vojne s ZSSR, pričom prevzatie nového stroja do výzbroje vrátane dostatočného preškolenia si vyžiada mesiace.
Preto samotný príbeh čiastočne modelujeme smerom späť do minulosti a najprv hľadáme, ako sa mohlo stať, že Malá dohoda dohoda v lete 1942 disponovala lietadlami XY. Len stručne vymenujem typy, ktoré som pre požadovaný účel z rôznych dôvodov po zvážení zamietol: Bell P-39D Airacobra (to bol spočiatku najpravdepodobnejší adept), ďalej Westland Whirlwind, Hawker Typhoon, Lockheed P-38E Lightning, Republic P-43A-1 Lancer, Currtiss P-40E. A samozrejme Supermarine Spitfire – konkrétne Mk.II a Messerschmitt Bf 109F.

Som si istý, že mnohí čitatelia Drnkovej tetralógie - fanúšikovia leteckej histórie, zažili to čo ja. Bez toho, aby som si to spočiatku uvedomoval, po rokoch a desaťročiach som od znova študoval mne dávno známe vojenské lietadlá druhej svetovej vojny – ale už z aspektu Drnkovej alternatívnej histórie. Pri tom som si uvedomil pre mňa samého prekvapivý fakt, že v autorovej dejovej línii by niektoré slávne lietadlá možno vôbec nevznikli! Jedným z nich je slávny North American Mustang. Veľmi stručne ako v skutočnosti vnikol: v apríli 1940 (všimnime si – ešte pred porážkou Francúzska) oslovila britská misia v USA firmu North American Aviation (NNA), či by vedela vyrábať stíhačky Curtiss P-40 v licencii. NNA odpovedala ponukou skonštruovať v rekordnom čase celkom nový typ. To sa podarilo a podľa dostupných zdrojov začala výroba Mustangov v máji 1941, pričom v novembri 1941 sa dostali do Veľkej Británie.

Na tomto mieste chcem zdôrazniť, že americké vojenské lietadlá sa vo výzbroji európskych štátov až do r.1938 prakticky vôbec neobjavili. Výnimkou je veľmi pravdepodobne len Holandsko, no išlo o dodávky do jeho východoázijských kolónii. USA si dovtedy vôbec vyrábali zbrane viac menej len pre seba. Malý export bojových lietadiel som vypátral len do štátov Južnej Ameriky, Číny, republikánskeho Španielska, Turecka a čuduj sa svete aj ZSSR (!). Až počínajúc rokom 1938 vo veľkom objednávajú americké lietadlá Francúzsko a neskôr Holandsko (tento raz už do Európy), ako aj Británia, Švédsko, Nórsko, Fínsko, možno aj iné štáty.

Predstavme si však svet podľa scenára počínajúc Žáby v mlíku. Objednávky uzatvorené (v USA) pred Mníchovskou vojnou by boli v priebehu roka 1939 nepochybne splnené. Mníchovská vojna by iste pre veľa krajín Európy priniesla precitnutie a viedla by ich k modernizácii armád vrátane vojenského letectva. To by mohlo podnietiť ďalšie objednávky v USA ešte na prelome rokov 1938/39. Avšak po tom čo by bolo definitívne by bolo zrejmé, že v Nemecku skutočne padol nacizmus a v Taliansku fašizmus, zbrojenie my postupne išlo verím už koncom roka 1939 do útlmu. Výnimkou by boli len štáty, ktoré by na jeseň zaznamenali vážne straty lietadiel: Nemecko, ČSR, Poľsko, Fínsko. K nim pripočítajme Francúzsko, ktoré (tak sa píše aj v Žába a škorpion) konečne postavilo na nohy svoj letecký zbrojný priemysel. A poučené sovietskou inváziou do Poľska a Fínska by vo väčšej miere iste zbrojilo aj Rumunsko.

Lenže väčšina menovaných krajín má vlastnú kvalitnú leteckú produkciu, ostatní majú (1940) na výber dostatok dodávateľov v rámci Európy. Preto podľa môjho názoru, pokiaľ by - v Drnkovej alternatívnej histórii - niekto z Európy v roku 1940 naďalej kupoval americké lietadlá, tak už len štáty ohrozené Japonskom na ďalekom východe: Francúzsko a Holandsko. V Žába a škorpion začína vojna v pacifickej oblasti dňa 22. októbra 1940 japonským útokom na Saigon. V reakcii na tieto vojenské operácie ešte predpokladám nákupy amerických lietadiel Austráliou a v malom množstve Novým Zélandom, ktoré by sa začali 1941 a pokračovali minimálne v rokoch 1942-43. Nákupy zo strany Veľkej Británie pre ázijské ďalekovýchodné bojisko pripúšťam až na rok 1942, s dozvukmi najneskôr v roku 1943. A možno ani to nie.
Čo je však kľúčové: som pevne presvedčený, že všetci, aj nemenovaní zákazníci by v USA kupovali už sériovo vyrábané typy, alebo minimálne jestvujúce v prototypoch. Na pozadí deja Žába a škoprion skrátka nenachádzam možnosť, že by niektorý väčší významnejší zákazník mal záujem o vývoj lietadla výrobcom bez jestvujúcej ponuky stíhacích lietadiel (stíhačka North American Aviation NA-50 ktorá v skutočnosti existovala, v leteckej histórii prakticky nestojí za zmienku).

Zhrnuté a podčiarknuté: pokiaľ chceme v Drnkovej alternatívnej histórii dosiahnuť existenciu stíhačky P-51 Mustang, ponúka sa veľmi pravdepodobne iba jedno riešenie: Malá dohoda ako skupina viacerých zákazníkov, s potrebou lietadiel na úrovni európskej mocnosti.

P.S. Lietadlo, ktoré by v Drnkovej fikcii tiež mohlo mať na mále, alebo minimálne by prišlo s veľkým oneskorením, je de Haviland DH-98 Mosquito. Tak ako Mustangu, aj Mosquito bude venovaný samostatný príspevok.

Príbeh Mustangov v československom letectve - od návštevy v USA 1940 po boje nad Poľskom a Ukrajinou 1942

Od začiatku roka 1940 rokovali štáty Malej dohody o perspektívnom spoločnom zavedení jedného typu moderného a výkonného lietadla jednak stíhacieho, ako aj ťažkého stíhacieho resp. stíhacieho - bombardovacieho, využiteľného aj na prieskum.
Prvým dôvodom bol záujem velení armád paktu o výrazné zjednodušenie vzájomnej spolupráce a pomoci v oblasti logistiky, technickej údržby, a spoločnej bojovej činnosti.
Druhým faktorom bolo trpké poznanie, že vývojová základňa a výrobné kapacity štátov Malej dohody neumožňujú dostatočne rýchly vývin a rozsiahlu výrobu lietadla, ktoré by jednak výkonnostne prevyšovalo Messerschmitt Bf 109E a Supermarine Spitfire Mk.I (druhý menovaný z dôvodu prípadného exportu) a bolo rovnocenné predpokladaným budúcim výkonnejším verziám súčasných typov. Rumunsko i Juhoslávia práve len s veľkou námahou začínali vyrábať svoje vlastné typy moderných jednoplošných stíhačiek so zaťahovacím podvozkom. Výroba Ávie B-35 a neskôr B-135 v Československu tiež s nemalým vypätím prekonávala detské choroby prvých sérií, kým hlavný potencionálny protivník Bf 109E už spoľahlivo slúžil ako štandardný stíhač Luftwaffe.

Správy o pripravovaných výkonných amerických lietadlách viedli k rozhodnutiu vyslať do USA spoločnú misiu, ktorá by preskúmala možnosti nákupu, alebo licenčnej výroby typu, ideálne s rýchlosťou nad 600km/h. Misia sa do USA vypravila na jar 1940. Jednou z navštívených tovární resp. firiem bola North American Aviation (NAA). Vedeniu NNA bolo známe, že členom misie už boli predvedené prototypy P-38, P-39 a P-40. NAA preto ponúkla, že pokiaľ štáty Malej dohody odoberú jej cvičené lietadlá, v krátkej dobe pre nich skonštruuje nový, vysokovýkonný typ. Zástupcovia ČSR, Rumunska i Juhoslávie po prerokovaní ponuky v materských krajinách onedlho skutočne podpísali objednávky cvičných lietadiel a dohodu o licenčnej výrobe. NAA s vidinou solídnej zákazky sa pustila do práce. (Vybraným cvičným typom bol NA-16-4M. Juhoslávia navyše už počas prvej misie v USA objednala aj veľmi malú sériu stíhacieho typu NA-50 pre potreby pokračovacieho bojového výcviku na pilotáž moderných stíhačiek.

Skutočne vo veľmi krátkom čase, v novembri 1940, bol k dispozícii letu schopný prototyp NA-73X. Malá Dohoda, medzičasom doplnená o Maďarsko, po sérii testov na americkej pôde, zadala objednávku na úvodnú sériu, s opciou na ďalšie. Vzhľadom na výkony (maximálna rýchlosť porovnateľná s už známym pripravovaným Bf109F a veľký dolet 1160km), sa okrem stíhacej úlohy ponúkalo aj využite ako rýchly prieskumný stroj. Prototyp zaujal aj zástupcov Francúzska, ktorí už v tom čase bojovali s Japoncami v Indočníne. Francúzsko dokonca objednalo sériou väčšiu, ako celá Malá dohoda spolu.
Prvé sériové kusy vyšli z výrobných liniek v máji 1941. Išlo o model NA-73, pričom Američania ponúkli aj bojové meno - Mustang. Nakoľko Francúzsko potrebovalo akútne doplniť straty v Indočíne, Malá dohoda súhlasila s jeho požiadavkou o prednostné dodávky s podmienkou, že súčasne s dodávkami do Indočíny, dostanú všetky štyri členské štátu paktu aspoň menší počet strojov pre výcvik. Mustangy totiž mali väčší dolet, ako všetky vtedy vyrábané francúzske stíhačky, pričom tento parameter bol na východoázijskom bojisku veľmi dôležitý.
Lode s dodávkou pre Malú dohodu tak dorazili do juhoslovanských prístavov až v novembri 1941. Rozdelenie úvodnej dodávky bolo nasledovné: ČSR a Rumunsko obe po 25ks, Juhoslávia 20ks, Maďarsko 15ks.
Príprava licenčnej výroby medzi tým prebiehala najintenzívnejšie v ČSR, nakoľko vedeniu Ávie bolo zrejmé, že vo výrobnom programe bude v r.1942 potrebné nahradiť typ B-135 modernejším strojom. Eminentný záujem o subdodávky mal aj Letov. Druhé najaktívnejšie bolo Maďarsko, zatiaľ však najmä budovalo výrobné a rozširovalo strojové kapacity.

Po vypuknutí vojny medzi USA a Japonskom však prišlo americké embargo na vývoz vojenského materiálu. Vyrobené stroje určené na ďalší export pre Malú dohodu boli vládou USA zabavené. Neúspechy USA a spojencov v decembri 1941 až februári 1942 tiež vytvárali situáciu neistoty, kedy budú americké dodávky obnovené.
V takej situácii bolo nevýhodné, aby každý zo štátov Malej dohody mal vo výzbroji veľmi obmedzený počet jedného typu. Nakoľko Rumunsko, Juhoslávia a Maďarsko nemali za tejto situácie o Mustangy záujem, Československo ako najsolventnejší člen paktu sa rozhodlo prevziať a zaplatiť všetky ich stroje. Prispeli k tomu aj hrôzu naháňajúce poznatky o najnovších sovietskych bojových lietadlách, najmä stíhačiek MiG-3 a Jak-1 a bombardéra Pe-2, ktoré získalo z materiáloch bývalých diplomatov ZSSR.
Prevzatie všetkých Mustangov objednaných Malou dohodou umožnilo Československu zbaviť sa stíhačiek Letov Š-51, ktoré obratom kúpilo Bulharsko. Ich bojová hodnota bola síce považovaná za dosť dobrú a pred pravdepodobným vojenským konfliktom bolo dobré každé lietadlo. Avšak tri rôzne typy stíhačiek vo výzbroji v prípade pomerne malého Československa by viedli k logistickým problémom.

Na tomto mieste treba vysvetliť, že kúpiť stíhacie lietadlá bol koncom zimy a na jar 1942 v Európe vážny problém. Štáty s vlastnou produkciou, najmä Francúzsko a Británia bojujúce na ďalekom východe, odčerpávali všetku produkciu pre vlastnú potrebu. (Británia ani nebola schopná dodávať v dostatočnom množstve lietadlá Austrálii a Novému Zélandu, ktoré tak odoberali americké stroje. Francúzsko zas bolo koncom jari 1942 ochromené občianskou vojnou.) USA uvalili embargo na export zbraní. Taliansky letecký priemysel bol chronicky málo výkonný. Nemecko vidiac bezprostrednú hrozbu vojny, bolo popri prednostných dodávkach najnovších verzií Bf 109 vlastnému letectvu ochotné uvoľniť len menšie dodávky pre tie stredoeurópske štáty, ktorých obrana bola v záujme jeho vlastného prežitia. Konkrétne Poľsko, a tiež (ako spoznáme neskôr) Rumunsko a Maďarsko. Výroba Fw190A sa len rozbiehala a bola určená výlučne pre Luftwafe. Československo tak bolo prakticky jediným dostupným dodávateľom, aj to len pomaly zastarávajúcich typov: Ávie B-135 a už spomínaných „komisných“ Š-51.

Ale späť k Mustangom. V najhorší možný čas – po sovietskej invázii do Poľska – sa objavil veľmi závažný problém – absencia vhodnej výzbroje pre československé Mustagy. ČSR po prevzatí celej malodohodovej zákazky objednala belgické veľkorážne guľomety FN Browning M.1939, ktoré mali byť dodané v júni 1942.
Avšak po opätovnom vzplanutí vojnového požiaru v Španielsku, spolu s hrozbou boľševíckej invázie z tejto krajiny, ako aj pre vpád Červenej armády do Poľska a napokon aj pre občiansku vojnu vo Francúzsku, dodávka neprišla, nakoľko belgická vláda zabavila všetky dostupné vyrobené zbrane. Hrozilo, že vysoká bojový hodnota výkonných Mustangov bude citeľne znížená použití bežný guľometov. Pokusná montáž 20mm kanóna s bubnovým zásobníkom do krídel Mustangu sa ukázala byť veľmi zlým riešením. Dovoz guľometov Browning 12,7mm z USA neumožňovalo spomínané americké embargo a taliansky priemysel nebol schopný dodať guľomety Breda SAFAT 12,7mm skôr, než výhľadovo o pol roka. Vojna na území ČSR však hrozilo výhľadovo v týždňoch.
Našťastie pomoc promptne ponúklo Nemecko, ktoré malo zásoby výborných MG-131. Po veľmi rýchlom rokovaní armádnych špičiek, boli zásielky týchto guľometov a streliva dodané letecky v júni a júli 1942. Išlo o v podstate tajný obchod na zodpovednosť velenia československého letectva, ale už v auguste 1942 po bojovom nasadení Mustangov proti sovietskemu letectvu či armádne špičky mohli ďakovať k tomuto rozhodnutiu. Do ČSR prišli, opäť viac menej tajne, aj nemeckí technici, ktorí pomáhali s urýchlenou montážou MG-131 do Mustangov. Konečná výzbroj Mustangov tak vyzerala:
• 2x MG 131 (13mm) pri motore, každý 200 nábojov,
• 2x MG 131 (13mm) v krídlach, každý 250 nábojov,
• 4x ZB -30 (7,92mm) v krídlach, každý max. 300 nábojov.
Celý jún, júl a začiatkom augusta 1942 prebiehalo horúčkovité dozbrojovanie Mustangov a aspoň minimálny strelecký výcvik pilotov na vzdušné aj pozemné ciele.

ČSR bolo s Mustagami od počiatku veľmi spokojné a napriek embargu USA sa ešte pred vypuknutí vojny v Európe snažilo objednať ďalšiu sériu Mustangov. S tým, že miesto zabavených NA-73 by získalo novšie NA-83. Po trištvrte roku od japonského útoku na Pear Harbour, keď sa USA podarilo stabilizovať situáciu na bojiskách aj znásobiť výrobu, dostalo ČSR okrem dodávky NA-83 aj novší NA-91, ktorý bol predmetom ešte pôvodnej objednávky Malej dohody. Prišli práve včas, aby doplnili straty z prvých mesiacov bojov s Červenou armádou.
Za zmienku stojí, že verzia NA-91 bola vyzbrojená štyrmi nemeckými kanónmi MG 151/15 kalibru 15mm.

Krátke dokončenie príbehu Mustangov v československom letectve a čo bolo s zamýšľanou licenčnou výrobou, bude súčasť príbehu o stíhačkách vo výzbroji Malej dohody počínajúc rokom 1942.

Než bude hotové dokončenie príbehu Mustangov v ČSR a nový príspevok od DH-98 Mosquito v letectvách Malej dohody, jeden príspevok, ktorý mám už roky rozpracovaný. Je to opäť fikcia postavená na alternatívnej histórii podľa kníh Žáby v mlíku a ďalších pokračovaní. Po Mníchovskej vojne sa v Európe - neskoro ale predsa - zdvihne vlna solidarity s Československom. Niektoré štáty mu darujú svoje lietadlá ako pomoc štátu, ktorému vojna materiálne, ľudsky aj finančne pustila žilou. Signatári Mníchovskej dohody zasa poskytnú materiálnu "leteckú" kompenzáciu za svoje činy...

Dary lietadiel Československu po Mníchovskej vojne

Bezprostredne po skončení Mníchovskej vojny sa Rumunsko rozhodlo Československu darovať 12 kusov stíhačiek PZL–24E, ktoré vyrábalo v licencii (max. rýchlosť 410km/h, výzbroj 2 kanóny a 2 guľomety, nosnosť max. 50kg bômb). Jeden stroj pri preletoch havaroval a bol zničený. Rumunsko k spoluúčasti na tejto darovacej akcii vyzvalo aj Turecko, Bulharsko a Grécko, ktoré mali vo výzbroji rovnaké stíhačky. Tieto tri štáty poskytli svoje lietadlá postupne medzi novembrom 1938 a februárom 1939. Z oslovených štátov najviac venovalo Turecko, celkovo tri stroje, z toho dva kusy verzie A (parametre identické s verziou E) a jeden kus verzie C (max. rýchlosť 415km/h, výzbroj 4 guľomety, nosnosť max. 100 kg bômb). Bulharsko venovalo dva kusy verzie B (4 guľomety, bomby max. 50kg) a Grécko dva kusy verzie F (max. rýchlosť 420km/h, 2 kanóny, 2 guľomety, bomby max. 50kg).
Exempláre verzií A, E, F boli v Československu cenené najvyššie pre svoju kanónovú výzbroj. Stroje verzií B a C boli vzhľadom na guľometnú výzbroj používané výlučne na výcvik, s tým v prípade vojny by na nich piloti samozrejme taktiež bojovali.
Príklad Rumunska obratom nasledoval ďalší člen Malej dohody Juhoslávia, ktorá presne na prelome rokov 1938/39 doslova priamo z továrne darovala Československu všetkých svojich dvanásť stíhačiek Ikarus IK-2 (max. rýchl. 435km/h, 1 kanón a 2 guľomety). Juhoslávia práve preberala britskú dodávku Hawker Hurricane a usúdila, že IK-2, ktoré vo veľmi krátkej dobe beznádejne zastarajú, môže oželieť. Jeden stroj bol na území ČSR ťažko poškodený počas preberania a bol odpísaný.

Pôvodný zámer bol, vyčleniť všetky PZL-24 aj IK-2 na leteckú obranu Prahy, ako gesto, že hlavné mesto budú chrániť stroje najbližších spojencov. Velenie letectva však poukázalo na fakt, že pokiaľ by na východnom Slovensku slúžili stíhačky Polikarpov I-16, dodané počas Mníchovskej vojny zo ZSSR, mohlo by pri stretnutí s novým nevyspytateľným susedom dochádzať k vzájomnej zámene československých a sovietskych lietadiel. Preto pod zámienkou spoľahlivej dostupnosti náhradných dielov prípadne nových strojov v prípade nového konfliktu, boli PZL-24 prevelené na východ štátu a IK-2 na stredné Slovensko. Prahu i ďalšie významné mestá mali (aj ako gesto voči ZSSR) v prípade potreby brániť „premožitelia Messerschmittov“ – sovietske I-16.

Na záver poznámka k bojovým strojom: bombardovacie ani prieskumné lietadlá sa v rámci darov do Československa nedostali žiadne.

Vyššie uvedený krok Juhoslávie bol impulzom pre Taliansko, ktoré sa pokladalo za vedúci štát Stredomoria a temperamentní Taliani cítili v počine Juhoslávie ohrozenie svojej prestíže. Preto v januári 1939 darovalo Taliansko ako kompenzáciu za Mníchovskú dohodu Československu tri dopravné lietadlá Savoia-Marchetti SM.73 (kapacita 18 cestujúcich). Vláda spolu s príslušnými ministerstvami ponúkli tieto stroje na bezplatné zapožičanie Československým štátnym aerolíniám (ČSA), ako náhradu za stroje rovnakého typu, ktoré boli počas vojny zmobilizované a neskôr v bojoch väčšinou stratené, či inak poškodené. Štát si však dal podmienku, že ČSA si aspoň v malom počte objedná domáce „znovuzrodené“ lietadlá Aero A-204 na rozbehnutí výroby ktorých mal záujem. ČSA bola pod tlakom situácie absolútneho nedostatku lietadiel prinútená súhlasiť. (Prvé lietadlá Aero dostala v poslednom štvrťroku 1939, zvyšné 1940.)
Treba dodať, že ČSA sa po Mníchovskej vojne rozhodla prejsť na modernejšie americké typy Lockheed L-14 Super Electra (kapacita 12-14 cestujúcich, dodávané v priebehu rokov 1939-40), no najmä L-18 Lodestar (kapacita 15-18 cestujúcich, dodávané 1940-42). SM.73 boli v roku 1940 postupne vrátené štátu, ktorý ich presunul k novej zbrani armády – k výsadkovým vojskám.

Ešte na prelome rokov 1938/39 sa k leteckej darovacej akcii pridalo aj Holandsko, ktoré venovalo najprv jeden a neskôr aj druhý kus dopravného typu Koolhoven FK-50 (kapacita 8 cestujúcich). Aj tento typ bol (po veľmi krátkom používaní štátom) ponúknutý civilnému prepravcovi ČSA na dočasné používanie. To sa stalo definitívnym argumentom, pre ktorý ČSA súhlasili s objednávkou Aero A-204. V roku 1940 prevzal FK-50 naspäť štát a poskytol ho armáde ako ľahký dopravný a veliteľský.

Príklad Talianska a Holandska bol konečne dôvod, aby sa na podobné gesto podujali aj Francúzsko, Veľká Británia a Nemecko.
Francúzsko venovalo na jar 1939 tri moderné dopravné lietadlá Bloch 220 (kapacita 16 cestujúcich). Nakoľko druhý veľký civilný prepravca Československa - Československá letecká společnost (ČLS) - cítila ako nespravodlivé, že konkurenčná spoločnosť dostala lietadlá zadarmo, vláda a velenie armády sa dohodli o poskytnutí tohto typu pre ČLS. Stroje Douglas DC-2 a DC-3 patriace ČLS boli totiž rovnako mobilizované a vo vojne viaceré zničené. Tak ako v prípade ČSA a lietadiel SM.73, tak aj ČSL, po tom čo do roku 1941 obnovila flotilu strojov DC-3, vrátila Blochy štátu. Ten ich rovnako ako SM.73 určil pre potreby výsadkových vojsk a ďalšie armádne využitie. Na tento účel boli Blochy prerobené v rokoch 1941-42.
Rovnako bol ČLS ponúknutý aj druhý darovaný francúzsky typ - Potez 560 (kapacita 6 cestujúcich). Dodané boli tri kusy. Rovnako pomohol bez výrazného prerušenia činnosti spoločnosti ČLS preklenúť obdobie, než bola dodaná náhrada za zmobilizované a vo vojne zničené lietadlá. Štátu boli Potezy vrátené v r.1941 a taktiež putovali k armáde.

Veľká Británia darovala Československu (taktiež v roku 1939) tri dvojplošníky de Haviland DH-89A Dragon Rapide (kapacita 8 cestujúcich). Bolo to sklamaním, nakoľko sa, očakávali sa stroje Airspeed AS.6 Envoy, ktoré v ČSR pred Mníchovskou vojnou lietali. Británia sa za darovanie mierne archaických lietadiel dokonca stala terčom medzinárodnej kritiky. Situácia zachránila Kanada, ktorá na tento účel poskytla tri v licencii vyrábané moderné stroje Northtop 1D Delta (kapacita 8 cestujúcich).
Typ DH-89A bol okamžite poskytnutý armáde pre vznikajúce výsadkové jednotky, ktoré boli v prvej fáze svojho vzniku odkázané na minimum zostávajúcich kusov Bloch MB-200. S DH-89A sa však každopádne nepočítalo pre budúce frontové nasadenie, ale len pre výcvik a prvé roky formovania tohto nového druhu vojska. Po nahradení modernejšími a výkonnejšími strojmi prešli do úlohy štábnych lietadiel.
DH-89 dopravným spoločnostiam ani neboli ponúknuté, nakoľko bolo zrejmé že napriek ťažkej situácii po Mníchovskej vojne, je ponuka dvojplošníka pre aerolínie výsmechom. Naopak Delta síce bola ponúknutá ČSA i ČSL, ale obidve spoločnosti tento typ odmietli, nakoľko bol len jednomotorový. Armádne letectvo ich však prijalo vďačne a v roku 1940 si v Kanade doobjednalo niekoľko málo ďalších kusov.

Nezávisle od európskych štátov, vznikli zbierky na podporu vojnou postihnutého Československa aj v USA, najmä z iniciatívy krajanských spolkov. Veľkoryso propagované zbierky začali už v novembri 1939. Odborná verejnosť aj československé štátne orgány očakávali, že z USA prídu moderné stroje Douglas alebo Lockheed. Istým sklamaním bolo, že tejto zbierky boli napokon zakúpené v Európe neznáme typy s pevným podvozkom. Išlo o dvojmotorový typ Barkley-Grow T8P-1 (kapacita 6 cestujúcich) a jednomotorový Bellanca Aircrusier (kapacita 12-15 cestujúcich). Obidva typy boli dodané po dvoch kusoch. Do ČSR bol ako prvý koncom jari 1939 dovezený typ Barkley-Grow, Bellanca nasledovala začiatkom leta.
Vzhľadom na minimálny počet oboch typov, boli všetky stroje dané k dispozícii armáde. Armáda bola s oboma typmi veľmi spokojná a v krátkej dobe doobjednala ďalšie malé série oboch typov. Typ Barkley-Grow pôvodne nemala v úmysle objednať, avšak vzhľadom na pomalý rozbeh výroby Aero A-204 a prednostné dodanie prvých vyrobených kusov pre ČSA, bola napokon zadaná objednávka ďalších päť kusov. Objednané lietadlá boli vyrobené ešte do konca roka 1939, ale do ČSR sa dostali až v roku 1940. Paradoxne v službe vydržali dlhšie ako Aero A-204 dodávané armáde 1940-42.
Lietadlá Bellanca Aircrusier boli dané k dispozícii pre výcvik vznikajúcich výsadkových jednotiek. Armáda s nimi bola spokojná, preto v roku 1940 boli dokúpené ďalšie štyri stroje. V roku 1942 keď boli tieto stroje u výsadkových vojsk nahradené modernejšími, rýchlejšími a najmä kapacitnejšími typmi, Aircrusiery prešli k vojenskému leteckému transportu.

A na záver Nemecko, ktoré veľkoryso ponúkalo štvormotorové Junkers Ju 90 a Focke-Wulf Fw 200 Condor. Tie však adekvátne nevedeli využiť ani štát, ani civilné spoločnosti. Napokon bol zvolený „klasický“ typ Junkers 52. Nemeckou požiadavkou bolo, aby lietadlá nepoužívala armáda. Neboli však ani ponúknuté súkromným civilným leteckým spoločnostiam, ale väčšinou ostali vo vlastníctve štátu, len čiastočne boli zapožičané vybraným obchodným a priemyselným firmám. V rokoch 1939-41 výrazne pomohli obnove vojnou postihnutého hospodárstva. V roku 1942 boli všetky – už s nemeckým súhlasom, či skôr dokonca želaním - mobilizované a po vojne už ostali v službách armády.

Dnes si urobíme malé odbočenie od lietadiel a iných zbraní. Stále sa však držím fiktívneho sveta, vychádzajúceho z kníh Jana Drnka - počínajúc "Žáby v mlíku". Uvedomujem si, že tieto príspevky môžu byť vnímané pomaly už ako parazitovanie. Pokiaľ sa majster Drnek dopočuje o týchto mojich príspevkoch, prosím ho odpustenie.
Najprv bude nasledovať fiktívny príbeh a po ňom esej o skutočných udalostiach a osobách, použitých vo vymyslenom príbehu. Najprv teda fiktívny príbeh. Ocitáme sa v jeseni roku 1938, medzi Hitlerovským Nemeckom a Československom zúri tzv. Mníchovská vojna. Jedna z kapitol "Žáby v mlíku" sa odohráva aj v Bratislave, do ktorej dorazil generál Gajda...

Ako si prešporské židovské bojové umenie našlo cestu do československej armády (fikcia - alternatívna história)

V októbri 1938, počas zhromažďovania vojsk v okolí Bratislavy pred protiofenzívou Levý hák, boli všetci bratislavskí detektívi ako znalci domáceho prostredia a bezpečnostnej situácie v meste, pridelení za sprievodcov a miestnych poradcov najvyšších prítomných veliteľov československej armády. Treba mať na pamäti, že v Bratislave žila početná nemecká (a v rámci nej samozrejme i nemalý počet hitlerovských aktivistov) a maďarská menšina. Panovala preto oprávnená obava, že napriek prerušeniu spojenia do Nemecka i Maďarska, ako aj iným vojnovým obmedzeniam budú súkmeňovci monitorovať a hlásiť pohyby vojska v Bratislave a jej okolí. To by mohlo vážne ohroziť pripravovaný útok na Viedeň a viesť aj ku konečnej prehre ČSR v prebiehajúcej Mníchovskej vojne.

Jedným z miestnych policajných spolupracovníkov armády bol aj šesťdesiatosemročný penzionovaný detektív Samuel Lichtenfeld, ktorý si zobral za pomocníka svojho syna Imricha. Nebolo to prvý raz, kedy Samulel Lichtenfeld bol v čase ohrozenia Bratislavy nápomocný vojakom. Tesne po prvej svetovej vojne Lichtenfeld spolupracoval s talianskymi vojakmi prítomnými v meste a jeho okolí. Mesto sa vtedy ešte volalo nemecky a maďarsky Pozsony a malo pripadnúť rodiacej sa Československej republike O takmer dvadsať rokov neskôr však už mal podlomené zdravie a českí dôstojníci, ku ktorým bol pridelený, posudzovali užitočnosť jeho služieb spočiatku s veľkým dešpektom a skepsou.

V krátkom čase však českí dôstojníci spoznávali zaujímavé momenty z Lichtenfeldovho života. Bývalý špičkový detektív Lichtenfeld bol v mladosti pred vstupom do policajných služieb cirkusovým zápasníkom. Pri tom sa naučil aj vtedy bežnému človeku neznáme bojové umenie jiu-jitsu. Neskôr trénoval v sebaobrane nielen mládež, ale aj strážnikov aj „financov“. Sama jeho policajná kariéra bola bohatá na nebezpečné situácie, z ktorých vyviazol niekedy aj pomocou zápasníckeho umenia.
Jeho syn Imrich, úspešný a medzinárodne oceňovaný športovec a zápasník zas v posledných rokoch prešiel tvrdou a nebezpečnou školou pouličných bojov s nemeckými, ale aj slovenskými extrémistami. V tomto boji bol jedným z hlavných aktérov organizovanej domobrany židovských obyvateľov Bratislavy.

Čas krátko pred protiofenzívou Levý hák strávili muži rodiny Lichtenfeldových s vojskami v Karlovej Vsi, obci za Bratislavou smerom na Rakúsko, ktorej južná časť sa nachádzala pri brehu a ramene Dunaja - teda na riečnej hranici s nacistickou ríšou. Československému vojenskému veleniu bolo jasné, že Nemci sa pokúsia oslabiť československú protiofenzívu bombardovaním jediného vtedajšieho bratislavského mostu cez Dunaj. Preto v lesoch blízkej obce Karlova Ves (s dominanciou obyvateľov slovenskej národnosti) boli umiestnené aj ženijné vojská, ktoré mali za úlohu tesne pred ofenzívou postaviť pontónový most cez Dunaj pre prechod vojsk cez rieku. Zároveň bola v karloveských lesoch krátko pred protiofenzívou ukrytá aj značná časť pozemného vojska, ktoré malo prekročiť rieku Dunaj práve po týchto pontónoch.

Mimochodom na opačnom konci Karlovej Vsi smerom na obec Dúbravka bolo pre potreby ofenzívy zriadené provizórne tajné letisko. Lietadlá a potrebné technické zariadenia boli ukryté v tamojšej lokalite Líščie údolie. Letecký a technický personál bol núdzovo ubytovaný dokonca i v skleníkoch firmy Záhradníctvo Valentová.

Otec a syn Lichtenfeldovci vtedy dôstojníkom pechoty ukrytej v lesoch Karlovej Vsi ponúkli, že pre rozptýlenie nepochybne nervózneho mužstva, aj pre úžitok v boji, naučia vojakov základy boja zblízka bezo zbrane. Úvodná ukážka dôstojníkov natoľko zaujala, že okamžite nariadili čo najväčšiemu počtu prítomných vojakov absolvovať aspoň prvotné základy „bojového umenia“ bratislavských (prešporských) židovských obyvateľov.
V kratučkom čase, ktorý bol k dispozícii, stihlo prejsť týmto minimálnym výcvikom relatívne málo vojakov. Či bola táto aktivita vojakom prospešná v bojoch, nevedno. Hlavné však je, že spomienka na čas strávený v Karlovej Vsi ostala v pamäti kľúčových vyšších dôstojníkov, a keď sa v roku 1939 začali formovať špeciálne prieskumné a výsadkové sily čs. armády, postúpili vedomosť o zápasníkoch bratislavskej rodiny Lichtenfeldových na príslušné miesta.
Pri tom sa nezabudlo ani na rozhovory so Samuelom Lichtenfeldom pri pohári karloveského vína, keď spomínal, ako začiatkom 20.rokov chcel založiť v Karlovej Vsi športovú školu pre mládež, Projekt stroskotal na oddialení výstavby električkovej trate z Bratislavy do obce a on sa veľmi zle zadlžil.
.
Netrvalo dlho a príslušné armádne miesta oslovili bývalého detektíva Samuela a jeho syna Imricha s lákavou ponukou. Armáda finančne podporí vznik športového areálu pre mládež. Samuel Lichtenfeld sa vzhľadom na svoj vek a chatrné zdravie môže venovať aspoň práci s mládežou. Tak to mala vnímať aj verejnosť či prípadný cudzí agent. No hlavným zákazníkom bude armáda. Preto aj škola bola síce na území Bratislavy, pre verejnosť dostupná električkou, ale na opačnej strane mesta (smerom na Raču), teda čo najďalej od hraníc s Nemeckou ríšou. A Imrich Lichtenfeld popri príležitostnej práci v areáli resp. v škole, bude ako civilný zamestnanec armády predovšetkým trénovať vojakov vo vojenských útvaroch a vo výcvikových priestoroch.

Športovú školu v roku 1940 slávnostne otvoril ďalší príslušník prešporskej židovskej komunity – v tom čase slávny zápasník Ben Shalom, ktorý sa do ČSR vrátil po úspešnom americkom turné. (Ten vzhľadom na svoju profesionálnu kariéru pre armádu nepracoval, ale na príhovor svojho bývalého spolubojovníka z bratislavských ulíc Imricha Lichtenfelda vykonával aj viaceré menšie „zápasnícke turné“ na útvaroch československých špeciálnych jednotiek.) Imrich Lichtenfeld však už od roku 1939 intenzívne pracoval pre armádu, spočiatku v dosť improvizovaných podmienkach, no v rokoch 1940-42 jeho tréningový program rozšíril svoj obsah a zvyšoval svoju kvalitu.

Systematická dlhodobá práca pre armádu umožnila Imrichovi Lichtenfeldovi zdokonaľovať jeho vlastný systém boja zblízka, takže do druhej svetovej vojny vstupovali československí výsadkári a prieskumníci mimoriadne dobre pripravení na tento druh boja. Ich nasadenie a vojnové skúsenosti umožnili systém ešte viac prepracovať a už počas druhej svetovej vojny (1942-47) sa Lichtenfeldov boj zblízka dostal aj do radovej pechoty a k iným zložkám armády. Imrich Lichtenfeld ukončil svoju prácu pre čs. armádu koncom 40.rokov.
Samuel Lichtenfeld sa nedožil konca druhej svetovej vojny. Ulicu a oblasť „Račianska cesta“, kde sídlila jeho športová škola, čakal po vojne stavebný i priemyselný rozvoj a prestala byť vhodná pre športový areál. Jeho syn Imrich preto po skončení práce pre armádu, preniesol otcovu školu tam, kde kedysi pôvodne mala byť, teda do Karlovej Vsi. Škola po mnohých desaťročiach pochopiteľne prešla mnohými zmenami, avšak dodnes nesie hebrejský názov Krav-maga.

Martin Pener: Ako to bolo v skutočnosti s bratislavským pôvodom krav-maga

Väčšina čitateľov tohto fóra verím (aspoň minimálne) vie o bojovom umení krav maga. Preto len v stručnosti z Wikipédie: krav maga je bojový systém, ktorý predstavuje oficiálnu zostavu techník vypracovaných pre sebaobranu a boj zblízka izraelských obranných síl, izraelskej polície a ďalších izraelských bezpečnostných zložiek. Kto sa s krav manou stretol bližšie, bude pravdepodobne poznať aj meno jej zakladateľa, ktorým bol Imrich (Imi) Lichtenfeld.

Domnievam sa však, že málokto už bude vedieť, že tento spôsob boja zblízka pochádza z Bratislavy. Imrich Lichtenfeld sa síce narodil 1910 v Budapešti, ale detstvo a dospievanie prežil v Bratislave. Už od mlada bol zdatný a tiež úspešný športovec a zápasník. Uveďme jeho predvojnové úspechy: 1928 víťazstvo na československom šampionáte v zápasení juniorov. 1929 víťazstvo už na obdobnom šampionáte dospelých a tiež víťazstvo na národnom šampionáte v boxe a na medzinárodnej súťaži gymnastov. Lichtenfeld bol neskôr najmä zápasníkom, ale aj trénerom a učiteľom telesnej výchovy.

Akú úlohu však v príbehu krav magy zohráva Bratislava? Českým čitateľom najprv vysvetlím, že Bratislava sa až do vyhlásenia Československej republiky volala Pressburg resp. Pozsony (čítaj požoň), v ľudovej slovenčine Prešporok. To samotné napovedá, že mesto bolo jazykovo prevažne nemecko-maďarské. Slováci získavali prevahu až priebehom medzivojnového obdobia. V meste tiež bola malá, ale významná židovská komunita. Mimochodom kultúrne predstavovala minimálne európsky unikát, odlišný od „bežných“ židovských mestských lokalít tej doby. Avšak prišla zhruba polovica tridsiatych rokov. Bratislavský historik Vladimír Tomčík píše: V starej Bratislave sa ľudia dlho nedelili podľa národností, všetci sa cítili byť predovšetkým Prešporákmi. Avšak na konci tridsiatych rokov sa v meste objavil nový a dovtedy neznámy fenomén – vyostrené národnostné spory.

A práve vyostrené spory sa stali dôvodom, prečo sa Imrich Lichtenfeld dostáva do pouličných bojov s antisemitmi – Slovákmi, aj nemecky hovoriacimi prívržencami Deutsche Partei, ktorí bratislavských židov napádali. A nešlo len o individuálne strety. Extrémisti boli početní a organizovaní. Bolo preto potrebné odpovedať adekvátnym spôsobom. Portál http://www.bratislavaden.sk uvádza: „V roku 1936 Imi Lichtenfeld spolu s Dávidom Unreichom, ďalšími členmi športového klubu Makabea a s členmi židovskej organizácie Betar reagovali na tieto útoky tak, že založili tzv. židovskú sebaobranu.“

Malá odbočka - kto to bol Dávid Unreich: Prešporský rodák (*1907, + 1957) pôvodom z ortodoxnej židovskej rodiny, od detstva aktívny športovec. Pôvodne sa mal stať rabínom, ale titul majstra bratislavskej župy v grécko-rímskom štýle z roku 1929 zmenil jeho ďalšie smerovanie: majster Slovenska, sedemnásobný majster Československa, víťaz v rámci Makabiády 1935 – športových hier židovských športovcov v Palestíne a ďalších zahraničných podujatí. Neskôr prijal zápasnícke meno Ben Shalom. To už však nastával čas potýčok a bitiek s nacistami, za krátko aj so slovenskými členmi Hlinkovej gardy. Našťastie sa Unreich včas dostal do USA, kde ho čakala slávna kariéra. Tú začal originálne a symbolicky: ešte ako reprezentant ČSR poráža nemeckého zápasníka Ernsta Hefnera.

Slovenský DenníkN v článku o Unreichovi cituje okrem iného aj z knihy Jána Roznera „Noc po fronte“. V Bratislave sa (vtedy ešte za asistencie polície) konal pochod Hlinkovej gardy. Po ňom vyrazili extrémisti do ulíc obývanými židmi. Ďalej už Rozner: „Malé bojové skupinky si na záver zašli na Židovskú ulicu (...). Útočníci tieto večery napádali každého, kto pred nimi neutekal. (...) No niektorí židovskí mladíci nie. Po prvých útokoch sa v bratislavskej židovskej štvrti vytvorila akási domobrana. Jej jadrom sa stali športovci z klubu Makkabea, mnohí boxeri či zápasníci... (...) Skupina mladíkov okolo Unreicha a Lichtenfelda bojovala, ako vedela. Pouličné bitky nemali pravidlá. Raz napadli mladí Nemci a gardisti židov, inokedy to bolo naopak. Útočilo sa pre pomstu aj snahu odstrašiť antisemitské bojové skupiny od ďalších atakov.“
S uvedeným citátom súvisí aj tvrdenie Vladimíra Tomčíka: Imi Lichtenfeld so skupinou priateľov z boxerského oddielu sa usilovali obyvateľov židovskej štvrte chrániť. Vytvoril veľmi efektívny spôsob sebaobrany, systém jednoduchých sebaobranných techník, ktorý síce vychádza z východoázijských bojových umení, ale nemá nič spoločné s ich etikou či ušľachtilým a rytierskym spôsobom boja. Systém pripúšťa všetky „špinavé triky“ a cieľom je jediné – všetkými spôsobmi prečkať útok protivníka a eliminovať ho.

Imi Lichtenfeld v roku 1940 legálne odchádza na Blízky východ. Následne v roku 1941 sa stáva príslušníkom československej jednotky (v rámci britskej armády), ktorá pod vedením podplukovníka Karla Klapálka bojovala okrem iného v severoafrickom Tobruku. Ale už v roku 1942 sa Imi zapája do štruktúr ozbrojeného židovského odboja Hagany. Po vzniku štátu Izrael slúži dvadsať rokov v jeho armáde, v ktorej vyvíja a zdokonaľuje svoj systém sebaobrany. Zomiera v roku 1998.
My sa však ešte vrátime späť na časovej osi, pretože pre môj vymyslený príbeh (alternatívnu históriu) je potrebné povedať si aj o Imrichocom otcovi - Samuelovi Lichtenfeldovi. Tu budem čerpať takmer výlučne z knihy Petra Nevolného - Zabudnutí detektívi. Knihu odporúčam najmä tým, ktorí majú radi knižné „Panoptiká“ Jiřího Marka, ktoré sa stali predlohou pre dva televízny seriály "města Pražského".

Samuel Lichtenfeld (*1870, + 1944 - ?) ako 10 ročný utiekol k cirkusu, kde sa počas kariéry akrobata naučil tiež umeniu jiu-jitsu. Ako tridsaťosemročný sa stal civilným strážnikom v Pressburg/Pozsony. Tesne po prvej svetovej vojne, keď o štátnej príslušnosti tohto mesta ešte nebolo jednoznačne rozhodnuté, bol pridelený výzvednej skupine talianskych legionárov. V roku 1920 zmenil zamestnávateľa, nie však povolanie – z mestského strážnika sa stal (opäť neuniformovaným) príslušníkom polície nového československého štátu. V rokoch 1921 až 1924 pôsobil ako inštruktor sebaobrany strážnikov, v r.1923 si ho na rovnaký účel vyžiadala aj pohraničná finančná stráž.
Mal podnikateľský zámer, ktorý však nevyšiel a ťažko ho zadlžil: v obci Karlova Ves pri Bratislave chcel vybudovať športový areál pre mládež Robinson Park, nazvaný podľa jeho zápasníckej prezývky z mladosti. Pripravovalo sa totiž zavedenie mestskej električkovej linky z Bratislavy do Karlovej Vsi, ktoré sa však o niekoľko rokov oddialilo. (Karlova Ves bola vinohradnícka obec založená koncom 18.storočia. Počas druhej svetovej vojny bola administratívne pričlenená k Bratislave.)
Od roku 1926 sa zhoršuje jeho zdravotný stav, v dôsledku čoho r.1931 odchádza do penzie. A už len smutný záver: počas vojny je deportovaný do koncentračného tábora, kde r.1944 zomiera.
(Zdroj: Peter Nevolný: Zabudnutí detektívi, vydal Marenčin PT, 2019.)

Ešte dodatok: podľa iného zdroja sa Samuel Lichtenfeld venoval aj výučbe sebaobrany na gymnáziu, bol spoluzakladateľ prvého ťažkoatletického klubu Herkules a členom židovského športového klubu Makkabea Bratislava.

A na záver už len jeden môj vlastný skutočný zážitok, ktorý som použil vo vymyslenom príbehu. V lete 1996 som po maturite brigádoval ako sprievodca na Vodnom diele Gabčíkovo. V jednej skupine našich slovenských turistov bol senior, ktorý mi spomínal, ako sa ku koncu existencie prvej Čs. republiky ako vojak základnej služby zúčastnil nácviku stavby pontónového mosta cez Dunaj. Vtedy spomínal, že to bolo pri Devínskej Novej Vsi (dnes taktiež mestská časť Bratislavy). Lenže tá leží pri brehu rieky Moravy, takže naši vojaci nemohli stavať pontónový most do Rakúska (v lete 1938 už dokonca do ríše). Opýtal som sa ho, či to nebola Karlova Ves, na čo súhlasil, že zrejme áno. Preto som si v rámci fiktívnej československej ofenzívy „Levý hák“ dovolil použiť svoj výmysel pontónového mostu cez Dunaj, hoci v knihe Žáby v mlíku Jana Drnka o tom nie je ani stopa.

P.S. Malé vyznanie: v Karlovej vsi som vyrastal a mám plány o nej ešte z „prostredia“ fiktívnej Mníchovskej vojny napísať.

Použité zdroje:
https://sk.wikipedia.org/wiki/Krav_maga
https://bratislava.sme.sk/c/22060755/li ... -maga.html
https://bratislavaden.sk/otca-sebaobran ... na-tabula/
https://dennikn.sk/421435/david-unreich ... j-hitlera/
Peter Nevolný: Zabudnutí detektívi, vydal Marenčin PT, 2019

Autor. Martin Pener, Bratislava